Slová, ktoré tak bolia... 2.

Moja mams je silná ! a musí byť aj naďalej.

Týmto dňom sa začal náš doterajší boj (ak to tak môžem nazvať).

Videla som ju úplne na dne ale videla som ju aj postupne sa z toho dostávať. Videla som ako sa jej postupne uvoľňujú oči, ktoré mala akoby zaseknuté smerom k pravej polovici mozgu, videla som ako sa jej upravuje ľavý kútik pier. Videla som ju opäť sa usmievať.

Začali sme vybavovať nejaké oddelenie, kde by sa o ňu postarali. Je na jednom z najvyšších stupňov odkázalosti na iných, je ležiaca. Neodvážila som sa ju vziať domov. Viem, že je to asi jedna z vecí, ktoré si najviac praje. Nedokázala by som sa o ňu postarať tak, ako si jej stav žiada. Nedokázala by som ju sprchovať, prebaľovať. Potrebuje 24 hodinovú starostlivosť. Nemohla by som odísť z práce, pretože ten príjem by chýbal v rodine. Hlavne teraz. Moji rodičia sú už dôchodcovia, toto riešenie by asi nebolo z tých šťastných rozhodnutí. Môj tato by sa o ňu nevedel postarať. Sám je 20 rokov po ťažkom úraze. No nedokázala by som to ani ja. .... Je to odo mňa zbabele? ...

Z JIS oddelenia ju presunuli na interné kde monitorovali jej stav. Odtiaľto nám primár pomohol zariadiť presun na Geriatku v KE.

Práve tieto posledné mesiace, som prišla na to, že človek môže celý život platiť zdravotné poistenie a keď príde na lámanie chleba tak potrebujete fakt silné nervy a trpezlivosť aby ste niečo z toho mali.

Poisťovňa nám mala s takým vážnym zdravotným poistením schváliť "dočasnú liečbu" hradenú štátom v trvaní 3 týždne. Nakoniec, po niekoľkodňových vybavovačkách, neustálych telefonátoch, behačkách ... schválili. Takže strávila 3 týždne na Geriatrii v Košiciach. Tu s ňou začali pomaličky cvičiť.

Keďže štátom je hradená len hospitalizácia v trvaní 3 týždňov, mali sme na výber. Buď si ju vezmeme domov, buď vybavíme nejakú inú hospitalizáciu alebo môže ešte mesiac ostať na Geriatrii s tým, že si to budeme hradiť sami. 600 € na mesiac. Samozrejme, že sme to prijali. Za ten čas, sme mohli vymyslieť čo ďalej. No samozrejme len v tom prípade, ak nám túto hospitalizáciu, ktorú si cvakáme, schváli poisťovňa.

Takže opäť vybavovačky, behačky, telefonáty. Mamu mali preložiť k 1. dňu v mesiaci, čiže do konca mesiaca museli mať vyjadrenie od poisťovne. Posudková lekárka, ktorá mala prípad mojej mami na starosti, však mala dovolenku a do práce prišla až toho 1. Paráda, že? Vrchná sestra trvala na tom, že pokiaľ im do konca mesiaca to schválenie nepríde, ona nepristúpi na to aby ju presunuli (o 2 poschodia nižšie) a pošle nám ju domov. Nakoniec sa mi ju podarilo presvedčiť a dovolila, aby tam ostala. Hneď 2. deň ráno mi prišla sms o schválení hospitalizácie.

Ostával nám mesiac na to, aby sme jej našli niečo iné, kde s ňou budú cvičiť. Snažili sme sa hľadať niečo v KE no bezvýsledne. Všade sú niekoľkoročné čakačky. Po mesiaci nám volali z Gelnice, že sa im na Oddelení pre dlhodobo chorých uvoľnilo jedno miesto. Neváhali sme ani chvíľu. Vraveli, že tam chodí rehabilitačná sestra a že môžeme sa spoľahnúť na to, že s mamkou budú cvičiť. Preložili sme ju tam. Každý druhý deň, niekedy aj každý deň, som po práci za ňou večer chodila. Sestričky boli milé a nerobili problémy s návštevnými hodinami. Myslím, že sme sa nemuseli sťažovať. Personál bol fakt milý.

Bolo vidieť aj malinké výsledky cvičenia. Popravde, ide to príliš pomaly. Som však vďačná za každý pokrok, hoc len málo badateľný. Noha je ešte síce ochrnutá, no ruka ... ruka je na tom kúsok lepšie. Dokáže otvoriť päsť. Cíti bolesť v nohe aj ruke, tak dúfam a verím, že nie je nič stratené.

Avšak po istom čase, som sa s mamkou začala dosť vadiť. Už jej nestačilo, že za ňou nechodím každý deň. Verím, že je pre ňu strašné ležať toľko mesiacov a byť odkázaná na pomoc iných. Pre mňa to bolo taktiež ale vyčerpávajúce. Končiac v robote o 16tej som chodila do Gelnice a domov som prichádzala o 21. Potom mi trebalo ešte pratať, variť. Nikdy som na taký režim nebola zvyknutá a fakt to pre mňa nie je ľahké. Viem však, že odomňa nebolo pekné naťahovať sa s ňou. Mám však aj súrodencov ktorý za ňou chodili možno raz za týždeň (aj to nie vždy). Im sa však nesťažovala nikdy. Ja som bola tá zlá. Peniaze, ktoré som mala na auto, sú preč. Nemali záujem mi s platením pomáhať. Teraz však už musia.

Lenže ja tiež nie som stroj. Bola som vďačná za každú voľnú chvíľu, keď som si mohla zresetovať hlavu. Hoc na žúrkach. Pre mňa je to relax. Aj keď už pomalinky neviem, čo znamená vyspať sa.

Poslednú dobu však bola mamina divná ... vraj trpela pocitmi úzkosti a pridružili sa aj iné zdravotné komplikácie. O ich závažnosti až do takej mieri sme netušili do minulej stredy, kedy sme si opäť vypočuli tie slová ...

 Skutočný príbeh

13 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu