Slová, ktoré tak bolia ... 4.

Ženy v našej rodine majú zrejme tuhý koreň

To, čo sa mi pred pár týždňami zdalo nemožné, sa splnilo. To, ako nám lekári nedávali žiadnu nádej. To, ako som sa dennodenne bála na TEN telefonát.

Je to zvláštny pocit a ešte vždy cítim veľký rešpekt. Viem, že tento boj sme ešte nevyhrali, no je skoro hovoriť o tom, čo bude ďalej.

Deň po tom, ako sme sa rozhodli, že v prípade najhoršieho ju už nebudeme trápiť (bolo to najťažšie rozhodnutie, aké som doteraz musela urobiť a cítim sa ako totálna krava, keď si vezmem momentálnu situáciu) sme za ňou prišli všetci (teda až na najstaršieho brata). Ja, otec, sestra a brat s priateľkou. Našli sme ju ležať v izbe odpojenú od prístrojov. Mamka dýchala sama, bez ventilácie. Jej stav sa ... naozaj zázrakom ... zlepšil. Až na tú dreň, ktorú mala v rebrách, by som pri pohľade na ňu, nebola povedala, že jej ešte pred pár hodinami bolo tak zle, že sme k nej zavolali farára na posledné pomazanie (ona si to asi ani nepamätá). Komunikovala, všetkých spoznala. Ale čo bolo v túto chvíľu najpodstatnejšie ... dýchala! Žila!

Rozprávali sme sa s primárkou o prevoze do Košíc. Sľúbila nám, že po víkende zavolá na 4. internú kliniku v Košiciach a bude nástojiť na prevoze (keďže dovtedy dostávala samé záporné odpovede ... a ja si za nič na svete neviem vysvetliť, ako do čerta, inštitúcia, ktorá má zachraňovať ľudské životy, môže odmietnuť pacienta). A tak aj bolo. V pondelok mamku previezli hneď ráno do KE. Ležala na JISke. Chodili sme za ňou každý deň. Ešte vždy mala halucinácie. Bola dezorientovaná. Jednu chvíľu hovorila k veci a vzápätí mi hovorila, ako na tých lustroch sú poskrývané koláče. Každým dňom sa to ale kúsoček zlepšovalo.

Výsledky mala čím ďalej tým lepšie. V rámci toho jej stavu teda. Biele krvinky avšak ešte stále chýbajú. Toto sa ešte musí doriešiť nejako.

Jej stav sa zlepšil natoľko, že v nemocnici sa rozhodli previezť ju späť do Gelnice (24h starostlivosť). Opäť som začala rozmýšľať nad tým, či by ju nebolo lepšie mať doma. Lenže ... kto sa o ňu bude starať. Ona si tiež veľmi dobre uvedomuje, že takto to je lepšie. Viem, že tam sa o ňu postarajú lepšie, ako by som to zvládla ja.

V Gelnici opäť pomaličky začala cvičiť. Momentálne sme na bode 0. Keďže v tej dobe, keď na tom nebola dobre, nemohla cvičiť, jej svaly opäť ochabli. Takže je to odznova to isté. Verila som, že nám do toho nič nevojde a že bude čoskoro doma.

Minulý týždeň sa však začala po poslednom cvičení sťažovať na bolesť v chrbte. Zobrali ju na CT vyšetrenie. V papieroch mala napísané, že mala prekonanú zlomeninu lonovej kosti (keď raz v zime spadla na chodníku). Zistili však, že lonová kosť je úplne neporušená. Zlomenú mala totiž bedrovú časť. Po roku a pol toto zistiť...zaujímavé no. Čiže neviem či sa to zle zrástlo alebo čo, ale nesmie byť polohovaná, nesmie sedieť, nemôžmu ju brať von ... musí len ležať. Dostáva nejaké tabletky ... uvidíme čo bude ďalej

 Je to možné?

2 0 1 0 0

Komentuj

Komenty k blogu