Mám krásne spomienky na detstvo, ktoré som stravil u babky, teda na prázdniny u babky. Na môjho prvého kamaráta z týchto čias. Predtým jedného z mojích najlepších kamošov. Martin.
Snívam, keď ma tu zrazu zobudí svetlo. Je to ako facka na prebudenie, keď spím v úplnej tme, v miestnosti, kde su okná celkom zakrýte. Tak dokonalé, že sa tam nenachádza ani štrbinka, cez ktorú by prešiel maličký lúčik svetla. Ťažko zdvíham hlavu, čo ma to budí. Spoza dverí vykukuje znama tvár. Martin. Pýta sa ma: " To ešte stále spíš? Veď je už desať hodín! " Na jednej strane som nazlostený pretože ma práve zobudili, no na druhej strane. Začína sa deň plný dobrodružstiev. Ako každé ráno, začína sa partičkou kariet. Jolly Joker, hra, ktorú ma naučil môj strýko a ja som ju naučil Martina a jeho brata Tomáša. Pri tejto hre sme dokázali stráviť aj niekoľko hodín.
Následuje dobrodružstvo na stromoch. Hrali sme sa, keď zrazu šli okolo stromu kravy. Tak sme sa rýchlo vyšplhali na stromy. Nie preto že sme sa báli, ale bolo tam málo miesta na prechod. Ako sme tak pozerali, ako sa kravy blížia, pod Martinom sa zlomil konár a on spadol. Celý deň som sa z toho smial. Z jeho výrazu, keď videl pred sebou to obrovské stádo. Ozlomkrky sa rýchlo vyšplhal naspäť na strom.
Dobrodružstvo na lúke. Našli sme jednu rastlinku, ktorá, nevedeli sme ako sa volá, ale malá dutú stonku. Tak sme si ich rezali a pripravovali z nich zbrane. S využitím tejto dutej "rúrky" a jarabinou sme vytvorili skvelu strelnú zbraň. Tak sme súťažili, kto dostrelí ďalej. Stále sme si ich nejako vylepšovali a ozdobovali, aby sme sa potom jeden druhému mohli pochvaliť. Nikdy nikto nevyhral. Vlastne hej. On, lebo raz doniesol niečo lepšie. Duté drevo Prunus spinosa v slovenčine slivky trnkovej. Závidel som mu, že si to vyrobil. Vždy som to chcel, ale nikdy som to nezrealizoval.
Dobrodružstvo na ihrisku. Jedného dňa som priniesol bumerang. Vtedy to bola novinka, pretože to nemal nikto. Vlastne, keď tak nad tým premýšľam, nikdy som nestretol niekoho aby sa s tým hral. A tak, ako sme si to hádzali na ihrisku obkolesenom hustou pokrivovou džungľou, asi vám nemusím rozprávať čo sa stalo. Ale Martin, on sa nebál ničoho, rozbehol sa skočil doprostred pokrivi a zachránil môj bumerang. Bol celý deštípany a nadával , ja som sa smial, ale vždy bol v mojích očiach ako nebojácny hrdina, ktorý sa obetoval pre záchranu bezcennej veci.
Dobrodružstvo v obyvačke. No dobrodružstvo ako dobrodružstvo. Strýko mal magnetofón. Ešte na pásky. Ukázal nám, ako sa s tým nahráva. A tiež to bolo pre nás niečo užasne, pretože sme sa mohli počuť v tej malej vecičke. Celý deň sme sa nahrávali a potom to púšťali znovu a znovu a smiali sme sa. Jeden výrok, na ktorý si spomínam, čo vlasnte ani nieje výrok, len spleť slov bolo "Banán, šupka, cigareta" Ako nechápem prečo, ale vtedy sme sa na tom tak smiali ako blázni, aj keď to ani nebolo smiešne.
To bol len krátky úsek z naších dobrodružstiev. No nechcel som písať o tom. Teraz, ja som ho nevidel už asi dva roky. Niekedy môjho najlepšieho kamaráta. Nie som s ním v kontakte, neviem o ňom nič, či vôbec žije, či je zdravý, čo robí. Proste nič. Naša cesta priateľstva sa rozdvojila a každý šiel svojou cestou.
Je smutné, ako sa všetko mení. Ale život je ako cesta vlakom. Raz niekto nastúpi, niekto vystúpi, raz príde niekto, kto od teba niečo chce ale ty zistíš, že to nemáš, niekto ide s tebou až na koniec cesty. Človek by však nemal spomínať na minulosť ani hľadieť do buducnosti ale žiť v prítomnosti
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mundy18
20. 10.októbra 2011 05:33
uplne super
Napíš svoj komentár