- Je strašidelná... bože, vidíš ten účes... oh, strašne chúďa vyzerá... a to oko... radšej sa jej držme ďalej...-
‘ Ako keby som ich nepočula, ach, mám chuť ich všetkých pomaly a mučivo zabiť...‘
V myšlienkach ju prerušil hlasný výskot dievčat.
- Pozrite to je Iwasaki a Kazuki senpai.-
Všetky vrieskali a hrnuli sa ku dverám.
- Iwasaki senpai, viete čo máme novú spolužiačku, strašné čosi...-
- Vážne?-
Vysoký blondiak sa milo usmievala všetky dievčatá naokolo sa červenali.
- Tak mi ju ukážte.-
Pozeral na ne pohľadom akoby ich všetky miloval, a ony sa chichotali a plnili všetky jeho priania.
- Tá tam,.-
Ukázalo akési dievča prstom na Yui. Chlapec sa prestal usmievať a upretým pohľadom hľadel na Yui. Pomaly kráčal smerom k nej. Rukou sa oprel o lavicu a pohladil jej tvár.
- Konečne ťa mám, myslel som na teba celú noc.-
Usmial sa keď naňho Yui obrátila pohľad.
- Hm...to si ty.-
-Chýbal som ti? Prezradíš mi konečne svoje meno?-
Naďalej jej hladkal tvár a usmieval sa.
- Kagetora... Yui.-
- Yui- chan , moje meno je Iwasaki Kaitou, volaj ma prosím Kaitou- kun.
Pozerala naňho. Nedokázala z neho strhnúť oči, on bol milý naozaj milý. Necítila jeho strach. On sa jej nebál, nestranil sa jej a nechcel jej ublížiť.
- Kaitou....kun.-
Povedala po tichu a zavrela oko.
- Yui- chan, ak chceš mohli by sme si niekam vyjsť von.-
Otvorila oko a odtiahla si tvár od jeho ruky.
- Von. Tam je príliš veľa ľudí, priveľa svetla.-
Kaitou sa jemne začervenal a chytil ju za ruku.
- Neboj sa sľubujem, že pôjdeme niekam kde budeme sami a bude tam tma...-
Niekto zazvonil. Ako zvyčajne sedela vo svojej izbe. Čakala, kedy sa z kuchyne začne ozývať Akirin hlas, alebo vletí do izby. Po chvíli však začula len matkin hlas.
- Yui, máš návštevu.-
Pomaly vstala a vyšla do kuchyne.
- Návštevu...?-
Odrazu videla ako Kaitou stojí pohárom malinovky v ich kuchyni a rozpráva sa s jej matkou.
- Ach, Yui- chan, tak teda ideme?-
Yui sa naňho začudovane pozrela a nehybne stála v kuchyni.
- A kam?-
Kaitou sa usmial a uprel na ňu milý pohľad ako zvyčajne.
- Našiel som pre nás dvoch dokonalé miesto. Vlastne ani nie našiel, ale to je jedno, bude sa ti páčiť.-
Yui stále len nehybne stála a nedokázala odpovedať. Náhle však zacítila matkinu ruku na svojom ramene.
-No tak Yui, rýchlo, choď sa obliecť, Kaitou- kun tu na teba predsa nebude čakať celý deň. -
Pozrela na ňu, usmievala sa. Po prvý krát videla svoju matku po jedenástich rokoch usmievať sa. Odkedy mala prekliatie... po prvý krát. Vošla do izby, prezliekla sa a zadívala do zrkadla. Prekliate oko mala zalepené ako vždy.
‘ Prečo? Prečo je taký milý? Nechápem ako. Ako sa môže tak správať k niečomu ako ja? Keby vedel čo v skutočnosti som...‘
-Yui, kde toľko trčíš?-
Prerušil ju matkin hlas v myšlienkach, a ona pomaly vyšla z izby. Matka im mávala keď odchádzali. Očividne bola z Kaitoua nadšená. On naozaj okúzlil každého. Ťažko povedať či to bolo peknými chlapčenskými črtami, hlbokými svetlozelenými očami, svetlučkými blond vlasmi alebo anjelským úsmevom. Keď prišli, Kaitou otvoril dvere bytu na najvyššom poschodí.
- Patrí bráchovi, ale je teraz v Londýne, študuje tam na univerzite. Takže sa zatial starám o jeho byt. -
Rozprával neustále milým hlasom a s úsmevom na tvári.
- Prosím, posaď sa. Hneď prídem prinesiem niečo na pitie -
Sadla si na posteľ a on zatiaľ nalial nápoje. Keď vošiel podával jej pohár s hroznovou šťavou.
- Au, nenávidím tieto poháre, sú z tenkého skla.-
Kúsok z vrchnej časti pohára sa odlomil a ukazovák na jeho pravej ruke začal krvácať. Odrazu mu Yui chytila ruku. Zacítila vôňu sladkej krvi. Vzala si jeho prst do úst a oblizovala krv. Kaitou sa začervenal.
- Ach, Yui- chan, myslel som, že sa najprv porozprávame...-
Odrazu zacítil obrovskú bolesť v ruke. Krv mu z nej tiekla a kvapkala na dlážku.
- Yui, prestaň, to bolí!-
Uvedomila si, že ho hryzie a cucá krv. Pozrela mu do očí a videla v nich bolesť, ktorú cíti.
- Ja...ospravedlňujem sa...som príšera!--
Chytil ju za ruku a pritiahol si ju bližšie.
- Nie žiadna príšera...-
Jeho pery sa začali približovať. Pomaly a vášnivo sa dotkli jej. Jej ruka sa v tej chvíli rozletela k smerom jeho lícu. Ako náhle dostal facku pozeral na ňu nechápavým pohľadom. Postavila sa a vybehla z bytu. Kým sa spamätal a rozbehol sa za ňou, už ju nenašiel. Šiel sa pozrieť okolo celého sídliska, ale nikde nebola. Nakoniec to vzdal a sadol si na lavičku v parku.
‘ Ach, čo sa ti len stalo? Prečo si taká chladná a vystrašená? Prečo sa tak straníš pocitov? A prečo mne tak na tebe záleží? Povedz mi to, moja malá Yui...‘
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár