Hlas srdca smúti. Niečo, niekto mu chýba. Potrebuje cítiť ten úžasný dotyk. Dotyk srdca milej, milovanej bytosti.
Desiatky, ba stovky kilometrov delia človeka, od naplnenia tejto túžby, tejto nepísanej potreby. Nikto z nás nechce byť sám. A práve pri dlhých jesenných a ešte dlhších zimných mesiacoch si to človek uvedomuje viac, ako inokedy. Keď je človek sám, samota sa v ňom prehlbuje. Pohltí ho, ako hlboká priepasť a začne ju brať, ako súčasť svojho života. Naoko šťastný, však v hĺbke srdca prázdny, plný žiaľu a horkosti. Sme stvorení pre lásku. Bez nej sme len prázdne pozlátka. Naoko krásne, pritom bezcenné.
Dlho som hľadala. Dlho som sa trápila. Zakaždým obdarená bolesťou a neúspechom. Netreba sa vzdávať. Všetkému a tak aj láske sa treba učiť. Vnímať ju. Rásť v nej. Hľadala som a našiela. Našiela som osôbku, ktorá predčila všetky očakávania. Ona si našla mňa. Našli sme sa. Možno si niekto povie, že týmto má človek vyhrané, ale nie je tomu tak. Týmto sa to všetko iba začína. Aby sme poznali toho správneho človeka, musí prísť ten správny čas, a aj človek musí byť dostatočne pripravený. A potom sa začína to skutočné učenie sa láske a obetovaniu pre druhého. Keby som svojho chlapca poznala čo i len o rok skôr, nikdy by sme sa nenašli. Preto sa netreba báť. Chodili sme okolo seba, aj keď sme sa nikdy nestretli, naše cestičky už vtedy boli vedené do toho času a na to miesto, kedy sme sa mali stretnúť. Trpezlivosť a viera v lásku, nás nakoniec priviedla k sebe.
Nejeden človek sa trápi, že je stále sám. Neboj sa, aj na teba čaká ta pravá a skutočná láska. Len musíš veriť, byť trpezlivý a neprestávať sa učiť, aby bol pripravený, keď príde. Ale to stále nie je všetko. Mnohonásobne viac síl treba vyvinúť, keď sa začne rodiť láska medzi dvomi ľuďmi. Je ako malá semienko, o ktoré sa treba spoločne starať. Len tak môže rásť.
Robí človeka šťastným, dáva mu chuť žiť. Motivuje ho a napĺňa pokojom. Láska nespútava, dáva krídla. Nehnevá sa, odpúšťa.
Teraz tu však sedím sáma, a aj napriek tomu ma napĺňa samota. Prečo? Chýba mi. Veľmi mi chýba. Teším sa slovami :“ Nie je dôležité byť blízko a milovať, ale byť ďaleko a vytrvať!“ Aj toto je jedným prejavom pravej lásky. Je tak ľahké radovať sa zo života a vychutnávať jeho dary, keď je pri nás osôbka, ktorú milujeme. Skutočná láska nepozná hraníc. Je stále v nás. Kedykoľvek zatvoríme oči, cítime jej blízkosť. Láska skutočne hory prenáša. Preto nesmúťme. A tešme sa, že tam niekde je človiečik, ktorý na nás čaká, ktorý nás miluje. Nie je to ľahké, ale na to všetko už nie sme sami. Už sú dvaja.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár