Pekné reči miznú kdesi v hmle a skutkom niekedy nechceš veriť. Napínaš všetky zmysly, aby si sa presvedčil , že to, čo vidíš a počuješ, nie je pravda. Jednoducho - neveríš ani sám sebe.Bojíš sa analyzovať. Nechceš predsa stratiť priateľa. Obrátiš sa na neho so svojou prosbou možno na jazyku alebo aspoň v očiach - o vysvetlenie. To vysvetlenie sa stráca akoby v pomotanom klbku nití - samá slučka, labyrint nekonečných kriviek.Všetko je nejasné a máš si uvedomiť, že si tvor chápavý. Ty si to uvedomíš a pochopíš...Ešte chvíľu to bolí . Potom sa už k tomu nevraciaš. Niekde v smetnom koši nájdeš vyhodenú vlastnú dôveru.Pozbieraš ju, pofúkaš a sľúbiš jej : Toto sa ti už nestane! A ideš preč. Čo najďalej. Dívaš sa pod nohy ,aby si už nestúpil vedľa. Do rieky . Do tej istej s prúdom sklamania. Pozor! Každý tvoj pohľad pred seba, alebo niekam vyššie, môže zaviniť, že do nej stúpiš predsa - ešte niekoľkokrát. Povieš si , dočerta, nikdy nehovor nikdy!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
sklamanie je smutne... ale treba zit dalej.. a aj napriek tomu nezanevriet na ludi a hladat niekoho, kto by nam bol blizkym priatelom. Ziaden clovek nemoze byt sam... inac je to smutne.
takze hlavu hore..a bojuj dalej. urcite sa raz najde clovek, ktory tvoju doveru nikdy nesklame