Pomník vďaky
Hoci som mladý, pochabý,
hoc‘ dokázať chcem viac a viac,
už neraz som sa zamyslel,
dozadu hlavu obrátiac.
A čo som videl?
Život bohatý, plynúci v šťastnej krajine,
veselé detstvo chlapčenské,
v slobodnej, šťastnej rodine.
Čím rokov viac, čím starší som,
tým viac sa zamýšľam:
Ako to, že domov môj,
teplučký stále mám?!
Za to, že neviem, čo zrada, klam,
že život to je pre mňa dar,
nie utrpenie, klamstvo, mar,
vďaka ti, slávny Február!
Vďaka ti, robotník i roľník,
vďaka ti, otec, mať,
že môžem rojčiť, stále sniť,
slobodnej zeme plody brať.
Premnoho vďaky v srdci mám,
že môžem šťastne dnešok žiť,
snežienok ráno natrhať,
potom zas večer s milou byť.
Nuž počuj, otec, drahá mať,
počúvaj, šťastná moja vlasť,
keď toľkú radosť v duši mám,
čo všetkým sľúbim darovať.
Nechcem byť dlžník večitý,
chcem polia, lúky orávať
a zrno šťastia, slobody
do všetkých hriadok zasievať.
(Z almanachu Mladosť stredoškolákov, III. ročník, 1973, Stredná priemyselná škola Spišská Nová Ves)
Je to možné?
Komentuj
Komenty k blogu
to je zapredanec
Napíš svoj komentár