Po začítaní si všimnete niekoľko závažných zmien. Čitateľ pri čítaní Theorina je zvyklý na temný thriller s mysterioznosťou presahujúci až do hororu. Takmer vždy šlo o detektívny príbeh. V "Ozvenách mŕtvych" o vyšetrovanie zmiznutia syna, v Smrští o záhadné úmrtie učitelovej manželky, v "Skamenenej krvi" o prapodivné udalosti spojené s istou pornografickou firmou. To všetko preplnené nádychom mysterióznosti - šepotu mŕtvych, duchariny a víl. V románe "Smršť" je detektívka prevedená do všetkých kvalít dodržujúcich všetky pravidlá Knoxa i Van Dina. Záhadný príbeh, povesťami opradené sídlo, vražda a detektív zapajajúci "šedé bunky" v pozadí. V Skamenej krvi Gerlofová postava nie je už tým symbolom "veľkého detektíva", už je len súčasťou deja románu. "Skamenená krv" tak preberá kontúry thrilleru - hlavnou postavou sa stáva syn zavraždeného majiteľa pornografickej firmy.
"Skrýš" naopak opúšťa všetko to, na čom sme boli zvyknutí v predošlých autorových knižkách. Mysterióznosť zostala na Olande ako aj detektívne črty v románe. Jedno pravidlo Knoxa o detektívkach hovorí, že "ak nejde v detektívnom románe o vraždu, nejde o nič." Detektívny román má priniesť závažný zločin, zväčša vraždu, na ktorej vyšetrovaní sa významnou mierou podieľa detektív majúci najväčšiu zásluhu na vyriešení prípadu. Autor hrá s + férovú hru, počas ktorej nezatajujúc dôkazy aj čitateľ má možnosť vyšetriť zločin. Toto všetko dodržal Theorin vo svojom druhom románe "Smršť" a od tohto všetkého sa "na kilometre" vzdialil v románe "Skrýš". Ak beriete ju ako detektívku, budete veľmi sklamaní. V románe nenájdete žiaden detektívny zámer, budete sa pohybovať v deji, v ktorom sa podľa detektívnych pravidiel nič nedeje. Vraždu nájdete až na konci knihy, avšak vrah bude známy a o vyšetrovanie vôbec nepôjde. "Skrýš" ako detektívku nemôžte brať a autor sa ani o ňu nepokúsil. Naopak zabŕdol do niečoho nového. Vzdialil sa z Olandu "na pevninu", zbavil sa duchariny, len neurčitý strach a desivá temnota zostali. Čo môže byť temnejšie ako ústav psychický chorých? Čo môže byť desivejšie ako škôlka, ktorá je s ústavom prepojená? Čo môže byť desivejšie ako prapodivné udalosti, do ktorých sa zaplietol hlavný hrdina? Toto presne vystihuje posledný román Theorina. Aj keď z hľadiska hororu sa nič nedeje, zlovoľnosť dýcha na každom kroku. Učiteľ sa každou stránkou ponára do osídiel zla ústavu vrcholiaceho v napínavom finále.
Zaujímavou postavou románu je mladý učiteľ Jan. Autor zostáva verný svojej tradícii majstrovského prepletania minulosti s prítomnosťou. Ako sme si mohli všimnúť, v severskej Krimi to nie je tak nevydaný jav. Striedaním prítomnosti s minulosťou sa stala známa jeho kolegyňa - švédska autorka Camile Läckbergová. Prítomnosť s minulosťou, hoc krátkou, strieda aj Lars Kepler, hoc u neho sú rozdiely niekoľko hodín, avšak Theorin dokázal jav nevydaný, viesť dejovú líniu v 4 dejoch. Hlavnú postavu Jana tak spoznávame ako šikanované dieťa /rozpráva v ústave kamarátke Rami/, ako pacienta psychiatrickej liečebne, do ktorej sa dostal po pokuse o samovraždu; ako začínajúceho učiteľa, ktorý sa ako pomstivý boh chce pomstiť bývalej psychologičke ústavu, k tomu ho malo zaväzovať pochybné priateľstvo s psychický vážne narušenou Rami /aspoň v tom čase/ a v hlavnej dejovej línii ako mladého, ale už skúseného učiteľa hľadajúceho svoju Rami, ktoré ho vedie do vážnych fyzických i psychických ťažkostí.
Theorin ja majster postáv i majster deja. Dokáže všetky udalosti spojiť tak, že vydávajú celostný ráz románu. Aj nepatrné udalosti z minulosti formujú psychický obraz hlavného hrdinu, poukazujú na jeho činy v prítomnosti. Autor majstrovský psychologický vykreslil všetky postavy. kriminálnika Ivana snažiaceho stoj čo stoj sa dostať z psychiatrickej liečebne, učiteľa Jana hľadajúceho dávnu priateľku, prísneho primára oddelenia, deti, kolegov z "Mýtiny". To všetko je majstrovský s psychologickou dôkladnosťou prepracované. Autor sa však vyžíva aj v "Lynchových" praktikách. Podobne ako v mestečku Twin Peaks, aj tu máte pochybnosti o hlavnej postave o deji. Je Jan psychický zdravý, alebo duševne chorý element, ktorý by do kontaktu nemal s deťmi vôbec prísť? Je jeho hľadanie reálne, alebo skreslené radou prapodivných náhôd? Udalosti s listami sa skutočne stali a boli hlavnou podstatou románu? Čitateľ v napätí hltá dej a pochybuje o všetkom, čo sa deje. Na jednej strane vyzerajú kroky hlavnej postavy ako postup reálne zdravo uvažujúceho človeka, na druhej strane ako psychický narušeného psychopata idúceho hoc aj cez mŕtvoly za svojim cieľom. A pochybnosti o Janovi máte vo všetkých dejových líniách. prečo sa vlastne nechal zbiť a šikanovať a vôbec sa nebránil? Prečo vystavil nebezpečenstvu dieťa, aby splnil dohodu z psychiatrie? Prečo sa ešte predtým pokúsil z psychiatrickej liečebne zdrhnúť, hoc sa vonku necítil bezpečne a nechcel ani po prepustení odísť? Autor čitateľovi nepomáha. Naopak zo "sadistickou" rozkošou necháva čitateľovi si utvoriť na dej vlastný názor. Tento postoj je ešte viac zvýraznený záverečným ceremoniálom románu - záverečným defilé. Kým v detektívke ste zvyknutí na to, že veľký detektív vám rad za radom vysvetlí všetky tajomstvá, u Theorina a jeho "Skrýši" je to naopak - ešte zvýši vaše pochybnosti. Nevhodná poznámka kolegyne zo škôlky, prehľadanie bytu hlavného hrdinu políciou robí z krokov reálne uvažujúceho človeka psychopatickú osobnosť.
Román nie je detektívkou a ani tak "Skrýš" nemôžte brať, je to naopak s theorinovskou" dokonalosťou prepracovaný psychologický thriller bez hororových desivých prvkov, avšak poznačených silnou ponurosťou miesta. Rozhodne odporúčam prečítať, je to majstrovské dielo Majstra spisovateľa, ktorý má ešte literárne vrcholy pred sebou. Dávam 5 hviezdičiek.
Recenzia
Komentuj
Komenty k blogu
pekna recenzia, super, ze si knihkupec
Napíš svoj komentár