Sú knihy, ktoré vyvolávajú údiv, sú knihy, ktoré vyvolávajú zdesenie, sú knihy vyvolávajúce strach. Tri slová, ktoré neznamenajú možno nič, tri slová, ktoré znamenajú mnoho a trojkami sa to v príbehu len hemží.
Jozef Karika je autor s nevšedným talentom vdýchnuť život do každého možno na prvý pohľad neživého príbehu. Tak sa zdrojom napätia stali jeho "mafiánske príbehy" a zdrojom tichej hrôzy naopak jeho horory.
Trhlinu pritom doviedol do dokonalosti. Príbeh tvoria tri /druhá trojka/ na seba nadväzujúce príbehy, ktoré tvoria ucelený dej knihy so spoločnou témou i spoločnými postavami. Prvá časť knihy vás oboznámi s prostredím deja, osobami a okolnosťami, ako k príbehu prišlo. Hoc je tematika plná Tríbeča, k Tríbeču sa ani nedostanete. Naopak s pocitom stupňujúcej hrôzy čítate o tajomných psychiatrických diagnózach pacienta, ktorý sa kedysi v Tríbeči stratil s nijak nesúvislými o to však desivejšími nahrávkami rozhovorov s chorým
V druhej časti spoznávate prostredie Tríbeča. V tejto časti sa mi najviac páčilo plastické zobrazenie prostredia. Autor vierohodne popísal všetky zákutia miest, dediniek a celkového okolia Tríbeča, čím príbehu vdýchol nielen život, ale i spojivo s ďalšou časťou príbehu.Druhá časť je vygradovaná vo veľkolepom Karikovskom finále, ktoré poukazuje na nevšednosť autora verne zobraziť silné momenty deja.
Tretia časť začína ako spomínaná pesnička od skupiny Zrní "Hýkal" . Ako pod tichými optimistickými strunami gitár vzniká aj optimistický pohľad na dej poznačený viacerými vtipnými momentmi,v ktorých prevláda trochu stupídny, ale o to optimistickejší humor. Výrazy pri maringotke, kde sa stal z Andreja "ešte väčší blbec, než som myslel", prípadne "...napriek Kerčelovym radám ako niesť ruksak, som mal na strmine pocit, že ma preváži dozadu a skotúľam sa z kopca" a "Skurvená turistika" vyvoláva akúsi bujarú veselosť, až do času, keď sa začnú diať veci na oko nevinné, o to však desivejšie. A tak, podobne, ako v pesničke, dochádzame do deja plnej mystifikácie plného nepochopiteľných vecí, ktoré čitateľa núti pochybovať o všetkom, o príbehu, o postavách, o deji, o piesni, ktorá vhodne doplnila celý text a stala sa akýmsi nepísaným mottom záveru knihy.
A trojka v znamení príbehu pokračuje, pretože Karika v úlohe rozprávača hrôzu a des pretavil do pomalej po kvapkách stupňujúcej sa hrôzy, ako keby autor chcel povedať "stále máš čas ukončiť čítanie, vzdať to". A vy v úlohe čitateľa, aj keby ste tak chceli urobiť, nemôžete. Tak ako Igora opantal Tríbeč, tak opantáva dej aj čitateľa knihy. A tak, kým úvod knihy s rekonštrujúcou budovou bývalej psychiatrie, dokumentmi, platňami, desivou nahrávkou na nich je desivý, druhá časť knihy s nápisom v turistickej knihe na Žibrici, totemami, hororovým zakončením v opustenej osade desivejšia, tak v závere ani nedýchate, ba priam pociťujete nepríjemné mrazenie. Ono sa v podstate nemusí nič diať, nemusí na vás vybafnúť strašidlo, nemusí v okolí vás hrmotať poltergeist, ani sa nemusí nik samovznietiť. Stačí zdanlivo nesúvislý rad udalostí, ktoré by ste si v inom čase, na inom mieste nevšimli. Stačí, keď číslo 4 neznamená nič, môže byť číslo 5, ba aj číslo , opäť spomínané, tri. Stačí, že sa môžete raz ocitnúť na Žibrici, raz na Veľkom Tríbeči, ráz niekde úplne inde. Píšem nezrozumiteľne? Veď o to ide - neznámo v deji, chaotický popis počtu ľudí, miestností v polorozpadnutom dome, fantastický zápis v turistickej knihe, hra svetiel, dieťa v modrej vetrovke - vyvolá rad zdanlivo nesúvislých udalostí, po ktorých sa budete báť viac ako pri nejakom huhňaní démona. Do toho niečo tajomné, čo vyvolá pocit úplného psychického opojenia románom. Čítate, rozmýšľate o deji a ste zmätenejší . Priam s túžbou očakávate záverečné defilé, ktoré všetko vysvetlí. No a vysvetlenie neprichádza, čo vyvoláva otázky, pochybnosti, ba až nedôveru. V závere posledná trojka - trojka zachránených, trojka pochybnosti. Vážne sa príbeh stal? Vážne hlavní hrdinovia prežili všetky útrapy a strasti zlomyseľnej hory? Vážne bol rozprávač pri zmysloch, alebo bol tiež psychický postihnutý útrapami, ktoré sa nemuseli stať, len boli výplodom nadrogovaného mozgu, ktorý si chcel vystreliť zo samotného spisovateľa? Alebo si vystrelil autor z nás všetkých, keď vymyslel príbeh, Igora, postavy, dej? Veď sám Jožko Karika priznáva v úvode knihy, že nepotrebuje námety od iných ľudí, má ich dosť, hoc nemá čas na ich spracovanie. Zrazu si nájde čas na to, aby sa stretol s chlapíkom, ktorému pri prvom pohľade očividne preskakuje, nemá nič okrem pár fotografií ? Riskoval by čas na takéto podnety? A čo ten koniec? Žiadne pátranie? Vážne by ste verili tomu, že zázračná záchrana troch ľudí nebude mať žiadne dozvuky, zvlášť, keď jeden z nich vykladá čosi o troch, štyroch, piatich ľuďoch? Nič v novinách, bulvári, ktorý zaznamenáva každú blbinu?
Verte - neverte
Fakt , alebo fikcia
Dozviete sa na konci programu.
Vlastne nie, nie je Jonathan Frakes, je len Jozef Karika, a vy ako čitateľ. Koniec zostáva len a len na nás. A tak to je lepšie. Každopádne nech je pravda akákoľvek, autor z nej vychádza ako víťaz. Vyvolal záujem o dej, vyvolal napätie, zobrazil plastický realitu deja, osoby, miestá i pravú nefalšovanú hrôzu stupňujúcu sa zo stránky na stranu. A nám čitateľom zostáva pocit doznievajúceho strachu, poverčivosť, nechuť vybrať sa po stopách autora v realite bez mystiky a hlavne zážitok. A tak to má pri horore byť.
Dávam 100%
Recenzia
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
20. 7.júla 2018 15:53
Jasné, že je to všetko len vymyslené.
Napíš svoj komentár