Dá sa povedať, že naša trieda teoreticky nemá najkrajšieho chalana, ale tento, s ktorým sedím, bol, je aj bude pre mňa ten najkrajší.
Pri každom jeho dotyku, i keď len náhodného, a pri každom jeho povedaní môjho mena, sa mi srdce rozbúcha tak, ako keby som pred tým bežala dvanásť-minútovku.
V podstate ani neviem ako som sa do neho zamilovala, možno to bolo len tým, že som večne o ňom premýšľala aký je to blázon, alebo kvôli tomu že odo mňa niekedy potreboval pomoc.
Už chápem keď niekto napísal status "Ani neviem ako som sa zamiloval/a."
Lenže ja som si to uvedomila len nedávno, že som do neho zamilovaná.
Aj jeho najhlúpejšie otázky a najzbytočnejšie hovorenie viet ktoré mi vraví, vo mne vzbudzujú pocit aký som tak často vo svojom živote necítila. A pri každom jeho povedaní aj najväčšej hovadiny, si myslím že je do mňa zamilovaný i keď len trošičku.
A to je to, čo ja na láske neznášam. To nadržiavanie samej sebe, že je možno do mňa.
Najradšej by som mu to povedala, lenže my sme úplne rozdielni, a viem že by z toho nebolo nič, len výsmech od všetkých ktorým to povie aj od neho samého.
...Najradšej by som bola, keby že ja žiadne city lásky k druhým necítim.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár