Neusmievala sa a ani neplakala, v tichu duše vedela, že urobila tú najväčšiu chybu, ale nechcela si to pripustiť.
Mala chuť postaviť sa, zbaliť veci a utekať niekde do krajiny kde je teplo, pekne, ľudia tam nie sú odporní a kde by ona už nerobila žiadne hlúpe chyby.
Bohužiaľ nemohla, mohla len ležať, ležať bez pohnutia a čakať na to, na to, že zrazu bude všetko opäť v poriadku.
Nemala zlomené srdce.
Nechcela mu len ďalej klamať, ubližovať. Tak svoju lásku proste vypla.
Bola smutná, s úsmevom na tvári. Vedela, že to je koniec. Smutno- šťastný koniec.
Mala chuť chytiť svoju myseľ do dlaní, stlačiť ju a dívať sa ako všetky tie odporné myšlienky vytekajú von. Jej myseľ by bola potom úplne prázdna.
To však nemohla, tak cítila iba slzy na tvári.
Nemá dôvod ráno vstať, usmievať sa, jednoducho nemá náladu na život.
Poutierala ich a povedala si, že nevadí.
Nevadí zajtra už bude po všetkom.
"Chcelo by to známu vetu: „bol iný ako ostatní." Nie. Nebol. Bol rovnaký. Nezmenil môj život,iba dal nachvíľu farbu bezfarebným dňom "
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
riaaa
31. 10.októbra 2012 15:54
....presne to isté sa mi teraz stalo... a predsta viem , že som urboila dobru vec ! a že život zasa raz bude krásny , bez neho !
2
Napíš svoj komentár