Prišiel čas, keď lietadlo pristálo v Mausile. Nikto nerozumel nám a my sme zas nerozumeli im. Žiaľ, zistili sme, že naša angličtina je úboho chabá. Na informáciách sme sa horko – ťažko dohovorili. Zistili sme, že najbližší let do Bratislavy je nasledujúci deň z Baghdadu.
S veľkými ťažkosťami Dušan objednal TAXIk. Taxikár šoféroval ako blázon, auto bolo v zlom stave, sedačky boli roztrhané, na strope bolo prilepených množstvo žuvačiek a do nosa mi udieral smrad zo šoférovej cigarety. Keďže som nefajčiar, dosť mi to prekážalo. Napriek tomu ani jeden z nás neudržal ťažké a ospalé viečka. Cesta do hlavného mesta Iraku bola dlhá, a tak sme vo svete snov zotrvali vyše päť hodín. Po tomto čase nás ktosi zobudil.
Zistila som, že cez oči mám zakryté akousi čiernou šatkou a nemôžem sa ani pohnúť, pretože som mala zviazané ruky aj nohy lanom. Čo sa deje sme pochopili, až keď nám z očí stiahli šatky. Okolo nás stáli piati, vysokí muži, ktorí mali na hlavách šatky, ako typický Arabi. Dušan sa snažil zachovať si chladnú hlavu a dokonca nepanikáril ani Tomáš. Ja som sa tiež cítila prekvapujúco veľmi dobre aj napriek zlej situácií, no neskôr som to pochopila.
Na Dušanovej ruke som si všimla stopu po ihle. Predpokladala som, že nás nadrogovali nejakou omamnou látkou, aby sme sa neprebudili počas únosu. Nevidela som nič iné len tmu. Miestnosť bola veľmi malá a nevetrateľná, čo som zistila podľa ťažkého a teplého vzduchu. Hlavou mi vírili myšlienky súvisiace so smrťou a podobne. Ako som sedela, cítila som, že okolo mňa sa niečo hemží a obhrýza mi lano na rukách. Boli to asi potkany alebo nejaké iné hlodavce.
Po niekoľkých hodinách omamná látka prestala účinkovať, a tak niektorí z nás začali panikáriť. Ja s Tomášom sme sa už videli v truhle, zatiaľ čo Dušan vyzeral veľmi kľudne. Nevedeli sme, čo si o tom všetkom vlastne máme myslieť. Prečo nás uniesli? Vie o nás niekto? Čo od nás chcú? Sú toto posledné dni môjho života? Tak tieto otázky som si dookola preberala v mysli, no odpovedať na ne sa mi však nedarilo.
V miestnosti na neznámom mieste nás držali približne 2 týždne. Prvé dní sme boli prestrašení, no zhruba po týždni nám už bolo všetko jedno. Počas nášho väznenia sme čas trávili rozprávaním historiek z detstva. Hlavným rozprávačom bol Dušan, ktorý neustále hovoril o svojich klavírnych a hereckých vystúpení. Vo chvíli, keď začal hovoriť o vystúpení vo Viedni, vtrhol dnu jeden z mužov, schmatol Dušana a odviedol ho preč. Dúfali sme, že sa mu nič nestane a že ho ešte uvidíme. Spoza dverí sme počuli len hlasy únoscov. Po krátkom čase sa Dušan vrátil. Bol celý prestrašený a spotený. Keď sa upokojil, povedal nám, že mu chceli odrezať prst, no nakoniec medzi Arabmi vznikla hádka a viacerým sa tento plán nepozdával. Dušan mal veľké šťastie, pretože bez prsta by asi na klavíri hrať nemohol. Všetci sme boli unavení a ani neviem ako, zaspali sme.
Po prebudení som spozorovala, že už nie sme v tmavej miestnosti, ale v inej, kde už boli aj okná, no priestory okolo nás pôsobili ako stavenisko. V miestnosti nebolo takmer nič, len oproti mne stál stôl a na ňom ležal mobil. Roztrhla som lano, ktorým som mala zviazané ruky. Pretrhnúť sa dalo veľmi ľahko, lebo bolo čiastočne natrhnuté od obhrýzania hlodavcami. Tomáš mi rýchlo nadiktoval číslo na Slovenské ministerstvo obrany. Tomášov otec bol totižto zamestnaný na ministerstve, a tak sa dalo ľahko vybaviť naše prepustenie. Slovenská ambasáda v Iraku ľahko určila miesto únoscov podľa mobilu, z ktorého sme volali.
Poslali na miesto nášho zadržiavania policajné jednotky, ktoré vtrhli na dané miesto v momente, keď nám chceli pichnúť ďalšiu dávku omamnej látky. Muži zákona Arabov zatkli a odviedli. Nám zabezpečili rýchly odlet domov. V lietadle sme sa tentoraz smiali a boli sme veľmi šťastní, že to takto dopadlo. Vo chvíli, keď som z lietadla zahliadla bratislavský hrad a Dunaj, stal sa zo mňa najšťastnejší človek na svete. Po vystúpení z lietadla nás privítal prezident, ktorý nám udelil vyznamenanie za hrdinstvo. Nechápali sme za čo nám toto vyznamenanie patrí, veď sme si iba zachránili vlastnú kožu. Až o pár týždňov sme sa dozvedeli, že skupina mužov, ktorí nás uniesli boli organizovanou skupinou Ál-kaidou . Okrem vyznamenania sme sa stali stredobodom bulváru a médií.
Po tejto nepríjemnej skúsenosti som si uvedomila, že od samého začiatku zdĺhavej cesty sme sa do problémov zamotávali viac a viac ako mucha do pavúčej siete a už nikdy viac som necestovala do zahraničia.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
4. 3.marca 2015 16:38
boze tak dobre sa to rozbiehalo a taxi to dojebala
Napíš svoj komentár