Je nám zle z tejto chorej doby,
nikto nevidí deti chudoby.
Každý sa ženie len za peniazmi
a krajiny sú zaplavené chorobami.
Sedíme sami doma, v práci alebo v škole,
nevidíme, ako milión ľudí baží po vode.
Kráčame ulicami bez vnímania okolia,
preto necítime, ako ich rany veľmi bolia.
Jedna vec je mať všetko na dosah ruky,
druhá je, keď človek podstupuje muky,
aby dal svojim deťom to najlepšie,
aby boli na svete šťastnejšie.
Lenže dieťa nemôže byť šťastné,
keď nemá mamu.
Dieťa nemôže byť úprimné,
keď mu všetci klamú.
Dieťa sa nevie tešiť z hračky,
ktorú len tak dostane,
lebo nie je daná z lásky.
Dalo by ju mame.
Mame, ktorá už nie je s ním
a ono má pocit samoty,
aj keď každý vraví, kto, kde a s kým,
ono má pocit prázdnoty.
Nemôže byť sebou samým,
a preto vznikajú trampoty.
Nik nevie, či je na vine mama,
ale vie, že to nezvládla sama,
tak, ako to nezvláda veľa ľudí,
tak, ako to na svete chodí.
Nespravodlivo,
k ľuďom, ktorí si to nezaslúžia.
Kruto,
k deťom, ktoré život iba skúša.
Dokáže nás presvedčiť len plač detí?
Dokáže to len strach zo smrti?
Dokážeme si to uvedomiť sami?
Vieme, alebo žijeme iba snami?
Kým sa to všetko nestane nám,
potom zistíme, ako sa druhý cítil sám.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár