...ktorý ma vlastne ani nevystrašil, pri ktorom mi len stuhla krv v žilách, do hlavy vystúpila ostrá bolesť, ktorá sa zmiešala so strachom z očakávania jeho šialenstva
Dotkla sa drevenej stoličky, ktorá sa tvárila ako pár druhej, nemo a poslušne postavené k jedálenskému stolu v ich kuchyni. Pamätala si ako ich priviezol domov, ako hlúpo sa tešili z obyčajného nábytku, ktorý teraz už neznamená nič ani pre jedného z nich.
Trhla som hlavou, pozrela smerom k schodišťu a inštinktívne bežala hore schodmi.... a snažila sa nemyslieť na nič... neprivolávať si presne to, z čoho mám panický strach....
Bežala som do izby ... zmietal sa na posteli...
pribehla som k nemu a chytila ho za plecia.... nevedela som, či spí, alebo je kdesi inde....
„pozri sa na mňa“ úplne ticho som sa mu prihovárala....
ale on len ďalej kričal a reval, nemohla som ho udržať v pokoji, oči mal napoly privreté,
potom zas otvorené a díval sa do prázdna...
len z hrdla sa mu dral zvláštny dravý zvuk, ktorý sa v posledných dňoch opakoval čoraz častejšie.... „som tu, som tu...“ šepkám mu do ucha....
pozrie na mňa, možno vie kto som, to môžem len tušiť...
chytí ma za vlasy, trochu silno, chcem vykríknuť ale premôžem sa....ovoniava ma....
cítim jeho tvár ako sa obtiera o môj krk....
ako sa celý trasie a ja tiež...
hodí ma na posteľ a v chvate zo mňa strháva šaty, mám z neho strach... trhane dýcha, dotýka sa ma rýchlo a nenásytne ...bolí ma to, ale bojím sa čokoľvek povedať, aby sa neocitol v oveľa horšom stave, aby jeho myseľ úplne neovládli všetky zvrátenosti, ktoré nosí v sebe.....
Dvere sa otvorili, s rachotom vbehlo dnu malé dievčatku a za ňou sa do domu dostal obrovský pás slnečného svetla, ktorý ožiaril miestnosť, ale hlavne ju a ona vyzerala tak nevinne ako len malé dieťa môže vyzerať. S povädnutými drobnými lúčnymi kvetmi pribehla k nej, usmiala sa, odhalila malé biele zúbky. „Mami? môžem sa ísť hrať k pánovi vodníkovi?“
A tie malé rúčky, ktoré tak pevne držali kvety, očká, ktoré čakali len na jedinú odpoveď aby sa mohli rozžiariť.
takmer sa ani nehýbem, on si to vôbec nevšimne,
berie si ma zbesilo, drží ma za boky....ani neviem, čo cítim, keď on je už úplne iný, nepoznám ho, ale dôverne poznám dotyky, ktorými vždy rozprestrie okolo mňa pavučinu plnú
jeho vône,
nedobytnej prítomnosti jeho srdca,
dravej sily jeho tela,
rozpadávajúceho sa spojenia s relatívne rozumným svetom
plným ľudí, ktorí sa v hľadaní stratili...
šepká mi: „Budeme spolu až dokonca, lebo iba spolu dokážeme všetko ... iba s tebou som niekto...“
„Samozrejme zlatíčko,“ pohladí ju po zlatých vláskoch. „Môžeš sa ísť hrať, ale pri jazere dávaj pozor. O chvíľu za tebou prídem,“ usmejem sa na ňu.
Keby mohla bola by s ňou stále,
rozprávala jej vymyslené rozprávky,
spievala piesne s dobrým koncom,
bezstarostne sa s ňou hrala,
behala po lese držiac ju za ruku,
držala jej drobné telo v náručí, keď by zaspávala a milovala ju každou sekundou viac, lebo je jeho dcérou.
Jediného človeka, ktorý všetko zmenil a preto už žiadny deň nebude ako predošlý. Realita sa bludne stráca vo víre dní a vecí, ktoré sa zdali obyčajné, o ktorých si myslela, že nevytvárajú náš život, ale že je to všetko ostatné...
„Ďakujem mami,“ zažiarili jej očká a už utekala von. „Ocko povedal, že pán vodík dnes hľadá vodné víly,“ dvere sa za ňou zabuchli, kým ešte doznel jej zvonivý, krásny hlas..... škoda, chcela od nej aspoň malý bozk
Bolí ma celé telo, neviem ani koľkokrát bol vo mne a to všetko len preto, že si dokazuje ako mu na mne záleží a ...
mne záleží na ňom,
napriek dnešnému dňu, zajtrajšku aj dni po ňom, budem s ním vo svojom vnútri, vždy som s ním...
Začína mi byť chladno, posuniem sa viac k nemu, na stehnách ešte cítim mokro, ktoré tam nechal
...z jeho tela...
možno aj z nejakého kúta duše, keď sa vtedy cítil trochu spriaznený so mnou..
hladím ho po tvári, už pokojne spí,
znova je úplne neškodný, ako kedysi dávno, keď to ešte nebolo také... a ja ho znova a znova nestratím...
Hľadala vodníka, veď ju pozval,
urobí z nej morskú vílu,
čo vodníci sľúbia vždy dodržia...
Jazero bolo v ten deň malebné a slnko odrážalo svoje lúče okolo a obklopili aj ju, malé dievčatko, ktoré išlo za vodníkom. Išlo tancovať s ostatnými vílami, ktoré jej ukázali, že stačí len tancovať a nič iné nie je treba, nič nie je dôležitejšie iba byť šťastný a pri tom netrpieť....
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
marienn
9. 6.júna 2008 14:54
profesionalka mozno aj viac...
2
najviac sa mi paci posledna veta:"nič nie je dôležitejšie iba byť šťastný a pri tom netrpieť" fakt pekne len keby to bolo aj take jednoduche ako si deti myslia...
3
No... tak prečítal som toto dielko... som zvedavý na pokračovanie a rozhodne som zvedavý aj na súvis medzi oboma príbehmi...
Teraz to ohodnotím z vonkajšej stránky - máš užasný rozprávačský talent - priroval by som k Alfonzovi Bednárovi. Rovnako sa mi páči, že myšlienky vyjadruješ ľahko a dokonca mám pocit, že až spontánne.
Medzi príbehmi mám pocit, že je určitý časový rozdiel... akoby som sa cítil v niečej pamäti mám pocit a vyvolalo to vo mne obrovský nádych vzrušenia a napätia čo bude ďalej a ako to bude vrcholiť.
Aby som to zhrnul - príbeh je vynikajúco podaný, rozprávač (teda ty) sa vie krásne vyjadrovať, a príbeh je veľmi zaujímavý a mám pocit, že to nie je typické súčasné slovenské dielo.
Výrazne schvaľujem.
Teraz to ohodnotím z vonkajšej stránky - máš užasný rozprávačský talent - priroval by som k Alfonzovi Bednárovi. Rovnako sa mi páči, že myšlienky vyjadruješ ľahko a dokonca mám pocit, že až spontánne.
Medzi príbehmi mám pocit, že je určitý časový rozdiel... akoby som sa cítil v niečej pamäti mám pocit a vyvolalo to vo mne obrovský nádych vzrušenia a napätia čo bude ďalej a ako to bude vrcholiť.
Aby som to zhrnul - príbeh je vynikajúco podaný, rozprávač (teda ty) sa vie krásne vyjadrovať, a príbeh je veľmi zaujímavý a mám pocit, že to nie je typické súčasné slovenské dielo.
Výrazne schvaľujem.
4
namet s vodnikom mi pripomina poviedku od ceskeho autora,ktory jakubisko sfilmoval pod nazvom Kytice a co sa celkoveho dojmu tyka ... je to vazne uzasne.velmi dobre vyjadrujes pocity,opisujes dej tak,aby si citatel to ostatne spravne dotvoril sam.
taktiez som v tomto pribehu (aspon ja) nasla akysi udel zeny,zeny milujucej,trpiacej,aj zeny-matky ... nieco take mohla napisat len zrela dusa,cize po vsetkych smeroch to bolo vyborne,bodaj by som v tvojom veku aj ja tak pisala
taktiez som v tomto pribehu (aspon ja) nasla akysi udel zeny,zeny milujucej,trpiacej,aj zeny-matky ... nieco take mohla napisat len zrela dusa,cize po vsetkych smeroch to bolo vyborne,bodaj by som v tvojom veku aj ja tak pisala
Napíš svoj komentár