„Počkaj!“ zadržala ho. Otočil sa. Pozrela do jeho sivých očí, ktoré ju úplne fascinovali. Chytila ho za ruku. „Oliver, je mi s tebou veľmi dobre,“ zašepkala.
„Aj mne s tebou,“ odvetil.
„Určite?“ placho naňho spod mihalníc pozrela. „Mám občas pocit, akoby si myslel na ničo iné. Povedz mi, ak ťa niečo trápi.“
„Nič ma netrápi, iba ty keď ma neposlúchaš, bambuľka moja,“ dotkol sa prstom jej nosa. „A teraz už choď spať, je neskoro.“ Postavila sa na špičky a pevne ho pritiahla k sebe. Túžila po poriadnom bozku. Zasmial sa: „Učíš sa...“
Elvíra vybeha po schodoch . Mala zmiešané pocity. Oliver sa jej veľmi páčil, ale bol až príliž záhadný. Každý deň, keď zaspávala mala pred sebou jeho šibalský úsmev, cítila na sebe jeho ruky a nevedela sa dočkať, kedy zase bude s ním. Na druhej strane sa jej veľmi nepáčilo ako rýchlo si ho nechala pripustiť k telu, ale čo mala teraz robiť?
Ochvíľu bola vo svojej izbe. Hoci bolo naozaj neskoro, kamošky ju vzali na diskotéku a tam bol aj Boris.
***
Nasadol som do svojho Peugeota a naštartoval. V duchu som sa usmial, tá malá žabka mi zobe z ruky. Vytiahol som mobil. „Simonka ? Obleč sa o desať minút prídem po teba.“
***
Zobudil som sa s príjemnou bolesťou celého tela. Po chvíľke, keď som nadobudol pocit existencie, som vstal, umyl si zuby a šuchotal som si to do kuchyne za lahodnou vôňou. Simona stála chrbtom ku mne a zalievala kávu. Moje tričko s nápisom Ak mi dáš usmej sa odhaľovali jej pekné nohy.
„Ahoj, kráska,“ objal som ju zo opatrne zozadu.
„Ahoj,Oli,“ usmiala sa.
„Čím som si zaslúžil kávičku?“ pobozkal som ju na odhalené rameno a tuho ju stisol.
„No mám ešte päť minút, kým odídem a vysávať sa mi nechcelo.“
„Päť minút?“ zamrmlal som, „Tak to sa ešte stihne vecí,“ moja ruka sa kĺzala po jej tele a chcela sa rozpamätať na všetko. Zasmiala sa: „No to sa dalo čakať. Prídeš večer ku mne?“ opýtala sa keď som ochutnával jej nežný krk.
„Načo?“
„Na päť minút.“
„Neviem,“ chytil som ju za prsník a našiel bradavku.
„A zajtra?“ vzdychla.
„Neviem,“ druhou rukou som ju hladil po brušku.
„Tak nič, aspoň ju odo mňa pozdrav,“ povedala pokojným hlasom.
„Koho?“ prisal som sa na jej krk ešte viac.
„Ty vieš koho. Oliver ja nie som hlúpa.“
„Nie?“ otočil som ju k sebe a vošiel rukami pod jej tričko. „Nemáš gaťky,“ zaškeril som sa.
„Schoval si mi ich, ty fetišista. Musím už ísť,“ chcela odísť, ale mne sa nechcelo ju pustiť.
„Chcem ťa.“
„Koho ty nechceš?“ šikovne sa zvrtla o odišla do spálne obliecť sa. Kým si obliekla nohavice schytil som ostatné šaty a utekal s nimi naspäť do kuchyne. „Oliver!“ Rozbehla sa za mnou. „Ja musím ísť do práce.“ Naháňala ma okolo stola ako malé neposušné decko.
„Môžeš ísť ja ťa nedržím,“ bojovo som sa presúval raz na jednu raz na druhú stranu.
„Cestou ťa odvediem do škôlky. Na toto fakt nemám čas,“ namrzene s prižmúrenými očami sa na mňa zadívala.
„Povedala si, že máš päť minút.“
„Tie už dávno uplynuli,“ povedla rázne.
„Ale neužili sme si ich,“ žmurkol som na ňu.
„Odložíme to na večer,“ rýchlo sa rozbehla ku mne až prevrátila dva stoličky a pošmykla sa. „Áu.“
„Si v poriadku?“ Priskočil som rýchlo k nej a podával jej ruku. „Prepáč.“ Ona však využila príležitosť a načiahla sa po svoje šaty. „No jasné, podvodníčka!“ Odskočil som od nej. Rýchlo, čo teraz. Okno! Super rýchlo otvoriť a už....
„Nie!“ kričala podľa mňa trochu prehnane za svojimi letiacimi šatami, opierajúc sa o parapet. „Ty nie si normálny!“ búšila do mňa päsťou. „Nesmej sa. Idiot.“ Odišla naštvaním krokom do spálne.
„Asi tu budeš musieť zostať,“ zavola som za ňou a odpil som si z horúcej kávy. O chvíľu sa vrátila a mala na sebe moje sako. Nadvihol som obočie. Ako prvé som zaregistroval výstih, ktorý mala až po pupok a nemala podprsenku. Prešla do predsiene, obula si vysoké podpätky a vzala kabelku. „Moja veľkosť je 34, mám rada čiernu,“ a už jej nebolo. Neviem, či som urobil najlepšie, vyzerala v tom lepšie ako vo svojich. O pár minút zazvonila pri dverách Lilien.
„Ahoj.“ Pobozkal som ju na obe líca.
„Prečo si vyhodil tomu dievčaťu šaty?“ zobula sa a vykročila do kuchyne.
„Lebo v mojich jej to sekne viac,“ oprel som sa o chladničku a Lilien si začala variť kávu.
„No to bezpochyby,“ zamračila sa a nasypala do šálky kávu.
„Je mi s ňou dobre. Nerobí drahoty a nerumázga.“
„Kto by už kvôli tebe vylieval slzy,“ zasmiala sa a postavila zovrieť vodu.
„Ha!“ odfrkol som a urobil som grimasu. „No to by si sa čudovala.“
„To hej.“
„Čo dnes robíme?“ opýtal som sa.
„Ideme do roboty.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
dobre pises, skoda, ze si nepokracovala. a henta fakt tak isla do roboty?
Napíš svoj komentár