Začala som ho vídať v škole na chodbách, vždy vo štvrtok pred učebňou číslo 101, kde som mala prednášky. Vlastne, zo začiatku sa mi ani nepáčil. Má také svetlé vlasy, aké mávajú malí chlapci v škôlke a keď sa nám pohľady stretli, vedel sa tak nežne a upokojujúco usmiať. Zažili ste to niekedy? Taký úsmev, ktorý vás odzbrojí a ani neviete, kedy vaše ústa sa usmejú tiež. A ja si vtedy pomyslím, všetko je fajn a je to tak, ako má byť. Občas som na neho myslela. Ale nie nejako často, že by som nespávala alebo tak, ale len občas. Začali sme po sebe pokukovať a potom zdraviť. Začalo to otázkami ako sa máš a občas sme spolu prehodili zopár slov pred učebňou číslo 101.
Sedeli sme na chodbe na zemi opretí o stenu, okolo revala hudba a niektorí tancovali.
Potom ma Boris zavolal do jeho izby, tak som sa dozvedela, kde býva. A tam to bola uzavretá spoločnosť. Jeho dvaja kamaráti a dve baby, ktoré dnes zbalili. Pustili nejakú muziku, takú pomalšiu, čo mi prišlo trochu čudné. Vypili sme ďalšie kolá a kecali sme.
Nejako sa to zvrtlo, že ideme hrať fľašu. My dievčatá sme neboli veľmi nadšené, ale alkohol urobil svoje, a tak sa prázdna fľaša hrušky krútila medzi nami. Padla prvá pusa, druhá, chlapcom sa to páčilo. Tretia. A my s Borisom stále nič. Mrkla som na ňho očkom a zdal sa mi trochu nervózny. Na rade bola Táňa. Fľaša sa krútila až ukázala na... Borisa. Ani jeden z nich sa nehýbal, tak tí dvaja chalani do nich začali rýpať až sa Táňa zdvihla.
Mne sa to fakt zdalo ako v spomalenom filme. Dívala som sa na jej pootvorené pery, ktoré sa načiahli za Borisovými. Trvalo to naozaj len pár sekúnd, ale mne sa to zdalo oveľa dlhšie. Keď som sa na nich dívala chcela som byť na jej mieste, závidela som jej, že mohla pobozkať Borisa a ja nie. Malú sekundu po tom ako sa to stalo som ho podvedome chytila za ruku. Ani som si to neuvedomila, až keď sa na mňa zvedavo pozrel. Potom som ju trápne odtiahla.
Bola som na rade ja a fľaša ukázala na Adama. Ten sa trochu samoľúbo usmial. Už neviem prečo, ale tá pusa bola vo vedľajšej izbe. Dali sme si ju vlastne naraz. Bozkával sa rýchlo, ale pekne. Páčilo sa mi to, a hoci sa mi točila hlava, nebola som úplne mimo. Spomenula som si na Borisa vedľa, na Olivera, ale Adamov zrýchlený dych a jazyk, ktorý bol všade v mojich ústach, ma umlčali. Pomaly mi zobliekol tričko a položil ma na posteľ.
„Ne...“ chcela som protestovať, ale môj hlas mi pripadalo chabo.
„Len ti dávam pusu.“
Pošteklil ústami na krku, tak ako to robil Oliver a ja som sa zachichotala. Pohladila som ho po chrbte a len na chvíľu privrela oči.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tequila
2. 12.decembra 2022 16:09
CHCEM POKRACKO
Napíš svoj komentár