(3)

O niekoľko dní som sa zastavil u nej v práci. Pracovala v jednej dôležitej firme a predávala nehnuteľnosti. Dosť otravné.
„Ahoj, Silvia,“ usmial som sa na sekretárku. „Idem za ňou.“ Ani som nepočkal na jej odpoveď a vošiel som do jej kancelárie.
Kľačala pri skrinke a hrabala sa v dokumentoch. Prekvapene na mňa pozrela.
„Čo tu robíš?“ narovnala sa a hodila stoh papierov na stôl. Nevyzerala nadšene.
„Prišiel som ťa pozdraviť.“
„To si mohol urobiť aj cez telefón.“
„Ale tak je to osobnejšie.“
„Oliver, čo to zasa vymýšľaš. Mám teraz veľa práce.“
„Chýbaš mi, chcel som ťa vidieť,“ povedal som nežne a nahol sa k nej ponad stôl. Keď dvihla ku mne zrak, boli sme len kúsok od seba.
„Mne chýba ešte jedna sekretárka a chcela by som novú kabelku od Armaniho.“ Potom ma ďalej ignorovala v svojich papieroch.
„Prepáč, že sa o teba zaujímam a že sa ti miešam do života!“ tresol som za sebou dverami. Ani si to nevšimla.


Celý nasledujúci týždeň som sa jej vyhýbal. Mobil som však mal stále zapnutý a býval som v tom istom byte, keby sa mi náhodou ozvala. Vlastne som nerobil nič iné, iba na to čakal. Mal som totiž v pláne celý ten čas jej poriadne chýbať. Ale nevolala mi. Mobil v kuse vyzváňal iba kvôli práci, ktorej som mal teraz plné zuby, tak som zostal v byte celé dni sám.
Jedlo som si nechával nosiť, takže sa mi kde tu povaľovali zvyšky zaschnutej pizze, prázdne plechovky od piva alebo fľaše od vodky. Nikomu som neotváral, z bytu som nevychádzal, iba v noci, kedy ma prepadol zvláštny pocit ísť sa poprechádzať a hľadať ju niekde v baroch alebo na ulici ako si to s niekým rozdáva. Ale ani raz som ju nenašiel.
Po dvoch týždňoch som sa bez nej cítil prázdny, svetu som vôbec nerozumel a ona mala aspoň nejaké vysvetlenia a normálne slová útechy. Vždy povedala niečo, kvôli čomu som sa necítil taký úbohý ako všetci, čo mi dávalo silu biť sa ďalej o miesto ,kde by som raz mohol zomrieť. Už som nedokázal robiť nič, bez toho, aby som nerozmýšľal, čo robí práve teraz ona. Ako sa má, či niečo nepotrebuje, koľko krát si na mňa spomenie... a či si na mňa vôbec spomenie.
Už som bol chorý z toho ako sa správam kvôli nej. Z toho ako mi chýba ... ako mi chýba celá... z toho, že ma nechce pustiť k sebe a že jej na mne nezáleží. Že ma vôbec nepotrebuje, lebo kedykoľvek ma môže nahradiť niekto iný, s kým sa môže rozprávať a ak bude chcieť dávať mu nádej lásky. A on jej uverí, uverí jej sladkým perám, uverí jej prosiacemu pohľadu, poddá sa jej... potom bude robiť všetko, aby sa cítila výnimočne, aby cítila, že má v ňom oporu, a že mu môže veriť. On si bude myslieť, že je úžasný, lebo jej dal presne to, čo potrebuje a bude presvečený, že ju má iba zásluhou jeho mužskej geniality. No je to len preto, že ona mu to dovolí.


Nevolá mi, nezaklope na moje dvere. Hádam si nemyslí, že sa priplazím prvý ja s nejakým darčekom alebo kyticou buriny a balíčkom kondómov vo vrecku? ...tak ako som to urobil už niekoľko krát....

Mobil mi zvoní na kuchynskom stole. Vyskočím z kresla, bežím k nemu, pozriem sa na displej, ale zase je to z práce. Schmatnem ho, šmarím do mikrovlnky, nastavím na najvyšší stupeň a nechám ho tam, až kým z nej nezačnú šľahať plamene, nechytí sa stôl a potom mi začne horieť kuchyňa. Sedím v kresle, popíjam zvyšok vodky a dívam sa ... znenazdajky ma susedia ťahajú von. Kričia, robia pri tom paniku a ja nechápem prečo. Prišli aj požiarnici, keď ich susedka z vedľajšieho bytu zavolala, že jej začala v spálni horieť stena.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu