Dievča

Znova pocit samoty v meste, ktoré opustilo život. Hlúpe pocity nenávisti a bezmocnosti z dnešného dňa. Ach, ako gýčovo si v týchto chvíľach pripadám. Keď neviem zmeniť svoj stav mysle, lebo je to až príliš jednoduché a zároveň mne tak cudzie.

Tak som si sadol na lavičku, v meste snov v meste Náhody a čakal som šťastie. Raz predsa musí prísť a nemôže ma stále odchádzať. A keď príde, pevne ho chytím a už nikdy nepustím.
Takto prešlo niekoľko dní. Začalo pršať až fúkal silný vietor a ja som tam sedel len v tenkom kabáte. Potom prišla zima a ja som stále čakal svoje šťastie. Zvláštne bolo, že za celý ten čas si ma všimlo len jedno dievča.
"Hm prepáčte, že vás vyrušujem," veľmi nesmelo ma oslovila a pôvabne sa na mňa usmiala. Pomyslel som si, že ma nevyrušuje vôbec. Veď už niekoľko týždňov som sa s nikým nerozprával len som rozmýšľal o tom, kde to šťastie toľko trčí. Prítomnosť človeka po tak dlhom čase ma v podstate potešila.
„Ste tak smutný, nedalo mi neosloviť vás. Prečo tu sedíte tak sám? Už niekoľko dní vás tu vidím.“
„Nie som spokojný so svojim životom, preto čakám šťastie,“ odpovedal som jej.
„Myslíte, že potrebujeme šťastie aby sme mali dôvod byť šťastní?“
„Myslím, že áno.“
Dievča sa zamyslelo. „Ja som nikdy nad tým takto neuvažovala. Prajem vám veľa šťastia,“ a odišlo.

Jedného dňa šťastie predsa len prišlo.
„Ahoj, tak som tu.“
„Ty si šťastie?“
„Áno,“ odpovedalo.
„Konečne,“ povedal som vyčítavo, „už ťa čakám poriadne dlho.“
„To chvíľu trvá, kým všetkým ľuďom, ktorí na mňa čakajú dám trochu zo mňa.“
„Tí všetci ma nezaujímajú. A ja nechcem len časť šťastia, ja chcem byť šťastný už stále. Preto zostaneš so mnou.“
Šťastie sa vyľakalo. „Ale ja musím ísť ďalej za ľuďmi, ktorí sa trápia tak ako ty,“ vstalo a chcelo odísť.
„Nie, nepustím ťa.“ Schmatol som ho a spútal povrazmi, ktoré som mal pripravené.
„Ale to nemôžeš, to nie je v tvojej moci,“ bránilo sa.
„Ale ja chcem byť šťastný,“ opakoval som mu akoby to vôbec nechápal.
Vzal som ho domov a staral sa o ňho. Robil som mu spoločnosť a spolu sme trávili veľa času. Čakal som, že sa môj život zmení, keď som ho mal stále pri sebe, ale nič sa nestalo.
„Prosím, pusti ma,“ jedného dňa mi znovu vravelo. „Šťastie prinášam ľuďom v podobe krásneho rána, ich zdravia, prostredníctvom iného človeka, neopakovateľných zážitkov a krásnych chvíľ. Ak ma budeš pri sebe väzniť, takto ti šťastie neprinesiem.“

Ale ja som ho nepočúval. Stále som veril, že sa môj život zlepší. Šťastie však stále chradlo až jedného dňa zomrelo. Bol som z toho skľúčený a zmätený. Vyšiel som na ulicu a kroky ma samé viedli k tej istej lavičke, kde som ho stretol. Sedelo tam dievča, ktoré sa mi prihovorilo, ale už bolo akési iné a smutné. Ticho a nenápadne sa iba dívalo do zeme. Nedokázal som jej povedať, že šťastie zomrelo, lebo som si spomenul na dni, keď som ho aj ja čakal a tak ako mi povedalo: boli také jedinečné, keď som bol plný očakávania.
Šiel som k nej, prisadol si a začal čakať lásku.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu