Keby ste si mohli prečítať, pokúšam sa o mini poviedku a dať názor...:) diky

„Neznášam to! Neznášam, keď mi chceš stále rozumieť! Nedokážeš to! Asi som nejaká čudná alebo čo.... tak sa s tým zmier!“ kričala na mňa.
V podstate som ju nechápal ani teraz. Áno znova a znova má pravdu. A tiež som nerozumel prečo sa tak rýchlo naštvala, keď ešte pred chvíľou bola v mojom náručí.
Ja som zasa na nej nenávidel to, ako rýchlo dokázala meniť svoje nálady a vykričal som jej to niekedy? Nie. Ticho som trpel jej výstupy, snažil som sa byť romantický, milý, nežný a robil som všetky tie veci, čo píšu v mužských, či ženských časopisoch. Kupoval kvety, nezabúdal na výročia, plánoval som romantické večery so sviečkami, čo strašne smrdeli a stáli kopu peňazí. A ona na mňa bude vykrikovať, že jej nerozumiem a nech sa o to ani nepokúšam!?

„Čo ti je?“ tváril som sa, že to so mnou ani trochu nepohlo. „Upokoj sa,“ chlácholil som ju k chcel k sebe privinúť. Snáď by sme mohli pokračovať, kde sme prestali a neskončili nielen pri bozkávaní.
„Nehovor mi, že sa mám upokojiť!“ zvreskla a vytrhla sa mi.
Typická žena.
„Prečo si vždy musíš nájsť nejakú zámienku, aby sme sa mohli pohádať?“ vybehol som na ňu už aj ja.
„Ja to nerobím naschvál,“ povedala už miernejšie a ja som sa snažil nepozerať na ňu ako na blázna. „Ale keď, mňa na tebe niektoré veci tak rozčuľujú .“
No, to sú slová, ktoré muž od ženy počúva najradšej. Hlavne vtedy ak si chce upevniť svoje sebavedomie.
„A ty myslíš, že ja ťa milujem celú takú aká si? NIE! Nenávidím, keď dáš žobrákovi stovku a ja by som ho nakopal do zadku. Nenávidím, že ťa ľudia majú radi a mňa považujú za neschopného, že vždy všetko stíhaš a pamätáš si maličkosti. Nenávidím, keď ti nezáleží na tom, aby som ťa aspoň niekedy pochopil. Nenávidím ako sa usmievaš, ako sa hneváš, nenávidím ako voniaš, lebo to všetko mi vždy pripomenie ako ťa milujem....“ kričal som ako zmyslov zbavený tak ako kričí ona. Príval slov sa zo mňa len tak sypal. V podstate som už ani nevedel, čo hovorím, ale bol som na ňu hrozne naštvaný. Vždy musí všetko pokašľať.

Zrazu sa jej pohľad zmenil a už nebol taký neprístupný. Dívala sa mi do očí, ja som len prudko dýchal z toľkého rozrušenia.
Zrazu bola pri mne a vášnivo sa zmocnila mojich úst. Chytila ma za vlasy a nezaujímalo ju, či to chcem, či sa mi napriek všetkému nezhnusila a ja by som jej najradšej neurobil zopár poriadnych modrín. Prudko ma bozkávala, jej jazyk ma dostával do varu stále viac a viac a tá potvora to vedela. Jednou rukou som si ju pritiahol k sebe a druhou sa hneď dostal pod jej sukňu. Počul som ako sa nadýchla a potom zavzdychala. Našiel som nohavičky a blúdil v nich. Bože, ruky sa mi skoro triasli. Nechala moje ústa, vrhla sa na môj krk, potom trochu roztrhla moju košeľu a jazykom sa začala hrať s mojimi chĺpkami.
Zrazu ma už nezaujímalo nič. Nič z toho, čo mi povedala, nič z toho, čo som mal v hlave. Mal som ten krásny pocit, keď nič okolo nevnímam, všetko vo mne vibruje a je to úžasné.
Znova vôňa jej vlasov, ktorá bola taká opojná. A hoci ona bola taká chladná, jej pokožka bola jemná a pod mojimi prstami úplne horúca. Dal som si dolu nohavice a oprel ju o stenu.





chcete pokračovanie ?

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu