a potom odletím preč na koberci
Na horúčave leta
na oblohe slnka
vypálim vlny môjho smútku
a nech odplávajú s tvojimi pochybnosťami
V Mori lží sa aj tak
stratia všetky spomienky
Náhody
úsmevy a objatia
Pod kameňom hrozby
pod kalíškom s tvojim smädom
odhaľ dúhové sochy
od tvojej tety
čo mohli behať s nami po schodoch
Pred niekoľkými rokmi bol čas žiť
bol čas na toľko vecí
v privretých lichôtkach
z reklamných spotov
z odpadkov na ulici
a na jedinom mesiaci
čo svietil na oblohe raz za mesiac
Na duši sa zjavilo príliš mnoho duchov
V komore zostalo pár otlčených tvárí
ktoré zmohla nádej
že raz pochopia akú z výsad dostali
Fúkalo do otvoreného okna
a záclonky boli z toho mierne pojašené
ako v Mori lží
v ktorom sa kúpem dennodenne
v ktorom zbytočne nariekam
Z neznámych pohľadov
prúd rieky vzplanie
prúd z tvojej strany odvrhnutých zbabelcov
Životy putujúce
nehľadajúce minulosť či budúcnosť
V prosbe sily na lietajúcom koberci
odletela som preč
Po oblohe mračien
kde voda má svoj smer
začiatok a koniec
kde vidím koniec rieky...
znova oprášená jedna staršia vec..
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
25. 3.marca 2008 07:06
A aj táto je mimoriadne dobrá... pri takýchto veicach je niekedy ťažké pochopiť jednoznačný autorov zámer, ale o to lepšie to je, keď sa nad tým človek zamyslí z vlastnej skúsenosti a rozmýšľa nad tým, čo báseň vlastne evokuje jemu... a mne teda v hlave vyvolala pekných pár vecí, takže som z nej zostala aj dobre oťapená... páčila sa mi, veľmi... a používaš pekné slovné spojenia, aké som už dávno pri nikom nepočula, to sa mi tiež páči...
Napíš svoj komentár