Keď niečo naozaj chýba...

Už to bude pár rokov, čo sa zrazu z môjho života všetko stratilo, nebudem sa ľutovať ako som zvykol, ani urážať seba či iných zúčastnených či prizerajúcich sa.

Minulý semester bol na straty úžasný. Stratil som dva mp3 prehrávače, vieru v moju fritézu, kľúče od bytu, kamarátove skriptá a svoje zošity s poznámkami. Stratil som dokonca aj jeden z obľúbených, v ktorom bola nejaká moja vlastná či iná povrchná tvorba. A stratil som dokonca aj smolu. Stratil som chuť na extrémne situácie, agresivitu a priebojnosť. Ale aj tak nič vo mne nevyvolalo to čo vo mne vyvolala jediná strata. Všetko som stratil či už pričinením svojím, alebo svojou hlúposťou, hormónami alebo naivitou.

Jedno z mojich diel, ak to tak môžem povedať, hovorilo o malom chlapcovi, ktorý sa zamiloval do svojej matky. Chlapček svoju lásku prejavoval ako najlepšie vedel, ale samozrejme primerane na svoj vek. Jednoduché malé nevinné pusy a neustále objatia, ktoré venoval mamičke v jej blízkosti mu pripadali ako najkrajšie chvíle života. Jeho život bežal ďalej a pritomnosť mamičky si vychutnával dosýtosti. Keď však nastal v jeho živote zlomový bod. Možno som to ako autor trochu kruto zvrtol, ale ten zvrat mi pripomenul jednu stratu. V ten deň jeho matku pred jeho očami zrazilo auto. Očami mu tiekli prúdy sĺz, ktoré nemohol utíšiť nikto na svete.

V mojich bujarých predstavách sem tam uvažujem, či ten niekto, kto si privlastnil môj zošit, číta moje texty. Básne neoslovia každého a dlhá volnomyšlienkárska próza je fádna a nudná. Keď som stratil svoj zošit, povedal som si, že ma vôbec nebude trápiť, či si to bude čítať a čo si o mne bude myslieť. Však veď aj tak je to každému jedno a na ulici sme si skoro všetci rovní. Lenže niektorí sú si rovnejší. A niektorí sa budú tváriť, že ich to netrápi.

Jedna moja báseň, ktorá vychádzala z motívu básne pre mňa nezabudnuteľného človeka, je taktiež už dávno stratená. Už sú pre mňa stratené aj spomienky na toho človeka, dokonca aj jeho hlas a smiech. Stratil som tú báseň, lebo som musel. Teraz ma to už vôbec nemrzí. Len si stále dookola hovorím, nech sa niečo ešte stane poslednýkrát.

Tri roky dozadu som videl najlepšieho kamaráta, ktorý svojimi prejavmi, múdrosťou a rozvahou robí teraz niekde elektrikára. Stratený prípad, ale stále na neho nevieme z celej partie zabudnúť, aj keď isté naše legendy, ktoré si na jeho počesť tradujeme, ako napríklad tá, podľa ktorej sa zabil na svojom Subaru, stále zostávajú živé a celkom elegantne si každý z nás predstavuje jeho život, a tieto spomienky snáď nikdy nevyblednú. Táto osoba ovplyvnila viacerých ľudí, ktorí sa rozhodli po ňom pátrať, a hľadať ho.

Dneska si uvedomujem, že mi chýba viac ako človek, ktorého som prvýkrát naozaj úprimne a z celého srdca miloval. Mám na neho omnoho viac spomienok a živo si predstavujem jeho smiech len vďaka tomu, že ho spomíname skupinovo. Na osôbku, ktorú som zabudol skôr ako som chcel, na jej žiarivý a veselý smiech, ak naozaj vôbec bol taký, si už nespomeniem. V ušiach mi už neznie jej hlas, neviem kedy slávi narodeniny, zabudol som priezvisko. Dakedy mi to pripadalo ako to najdôležitejšie na svete: Zabudnúť! Dnes sa mi zdá, že som to prehnal. Odstránil som už dávno všetku evidenciu jej existencie, a miesta kde som ju videl naposledy mi pripadajú ako miesta, kde som stratil pár drobných. Možno to už ani tak necítim ako kedysi, to chvenie na hrudi, triašku v rukách, a pozerať sa na všetky smery, či náhodou cez môj výhľad nepôjde ona. Už nič také sa nedeje a tie miesta už nie sú čiernobiele, ale ani farebné. Sú ako hmla po veľkej bitke troch cisárov, ticho plné vrán, alebo... Sú nepríjemné na dotyk, nie su studené ani horúce, zapáchaju hanbou a podivnou zvrhlosťou. Sú ako miesto v hlave, kde si chodí človek odýchnuť, keď pozerá rovno pred seba a neuvedomuje si okolie.

Toto je vážne zlé. Pocity odišli a prišli nové, nie tak silné skôr slabšie. Nič nie je také dobré, ako keď je to prvýkrát. Len na ten prvýkrát si nespomínam. Tak čo je teda lepšie?

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu