Pes vydal zvláštny zvuk, istý mix vystrašeného pískania od bolesti a rozhnevaného vrčania.
„Nechaj ma tak! Je skoré ráno. Ešte som unavený. Radšej si tu ku mne ľahni a vyhrievaj sa so mnou.“ povedal mačke.
„Máš pekný chvost.“ odvetila mačka. Psa nepočúvala a ešte stále sa s ním pohrávala ako s hračkou.
„Aspoň si skry tie pazúry! Bolí to.“ znova zastonal pes, keď mu ostrým pazúrikom trafila stehno.
„Naozaj vyzeráš chutne.“ mačka si ho naďalej doberala, v snahe donútiť ho zahrať sa s ňou. V týchto ohľadoch bola niekedy trafená – pes ju za trest zvykol riadne pohryznúť.
Pes vstal a autoritatívne sa otočil tvárou k mačke. Tá ho nezaujato vyfliaskala. On stál v úžase. Čo sa práve stalo? pýtal sa pes sám seba.
Mačka prižmúrila oči a roztiahla zvodný úsmev, šťastná, že sa jej podarilo psa vykoľajiť.
„Tak za to uvidíš!“ vybrechol na ňu pes a rozbehol sa za ňou. Psovi sa šmýkalo a tak ju nedostihol. Mačka už bola dávno na parapete – mimo dosahu psa –, keď došiel do obývačky.
„Haha!“ rozosmiala sa mačka na chabých pokusoch psa vyskočiť za ňou. Olízala si labky, ľahla si a pokúsila sa zdriemnuť si. Pes si ľahol na koberec pod radiátor a vyhrieval sa naďalej. Snažil sa nájsť spôsob, ako sa jej pomstiť.
Prišiel Pán. Mačka zamňaukala a utiekla z izby, no pes od radosti vyskočil na Pána a vzal si dobrotu, ktorú mu núkal. Mal jednu aj pre mačku, ale tá nevďačne vybehla preč.
Z kresla by som mohol skočiť na parapet. Ha! Nikdy to nebude čakať, dokončil pes svoj plán.
Zutekal za mačkou.
„Chceš sa naháňať?“ opýtal sa jej podlízavo, ale prefíkane.
„Aj tak ma nechytíš!“ panovačne sa mu vysmiala. Nápad sa jej ale zapáčil a začala utekať do obývačky – na parapet.
Podľa plánu. pomyslel si pes.
„Dobre, vyhrala si.“ klamal, no ona sa cítila spokojná. Nebadane vyliezol na kreslo, nechcel sa v žiadnom prípade prezradiť. Mačka ho cez svoju samochválu nedokázala vnímať.
Pes konečne vyskočil na šmykľavý parapet. Mačka sa preľakla a bez cesty úniku jednoducho vyskočila do vzduchu a zachytila sa vysoko na záclone. Pes hrýzol naprázdno do vzduchu – mačky už nebolo –, cítiac ako z parapetu padá.
„Preboha pomoc!“ fňukala zo záclony o svoju vlastnú záchranu. Pes zakňučal, ale len preto, že videl mačku v nebezpečenstve. Nebál sa o seba.
Pán rýchlo pribehol. Pes veril Pánovi. Uvoľnil labky z konca parapetu, aby ho mohol Pán oslobodiť. Tak sa aj stalo.
„Uvoľni pazúry mačka! Pán ti pomôže!“
Mačka neverila Pánovi. Mňaukala ďalej ako zmyslov zbavená. Pán k nej natiahol ruky. Ona ho zadnou labkou poškriabala.
„Neboj sa, len mu dôveruj.“
Mačka pánovi stále neverila. Tentokrát ho poškriabala druhou zadnou labkou.
„Nevystrájaj, lebo spadneš!“
Stále mu neverila, i keď ju kŕmil a napájal už niekoľko rokov. Pán sa postavil na stoličku, aby mal lepší dosah. Chcel ju uvoľniť zo záclony – dvihol jej brucho.
Mačka sa odrazila od jeho ruky, skočila mu na hlavu, pazúrmi porezala tvár a spadla.
Udrela sa o parapet a zošmykla sa na zem.
Pán spadol zo stoličky. Tvár mal krvavú, no nešiel si po uterák. Najprv rýchlo skontroloval mačku.
„Mačka!“ vystrašene vyštekol pes.
Už sa nehýbala. Nevedela sa odovzdať Pánovi v strachu pred bolesťou. Pes áno.
Pes si ešte stále šteká, radostne, i keď mu je veľmi ľúto a smutno za nedôverčivou priateľkou mačkou...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár