Príde im divné, že nepozerám športy s lupienkami na stole a nezapíjam ich kolou, či domácim páleným. A ideálne sa do toho nadžgať haluškami. Dobre preháňam, myslím, že takých šialencov veľa nie je... väčšinou to zajedia kebabom.
Ale o tom som nechcel. Mám sa báť verejne sa prezentovať, že sa mi páčia aj chlapci aj dievčatá? Keď sa náhodou vyskytnem v Bratislave, alebo v Trenčíne (Dvoch 17-ročných chlapcov v Trenčíne zbili. Útočníkom prekážalo, že sú homosexuáli 3. jún 2018) a niekto ma proste zmláti, pretože nie som radoví, som inakší. Vybočujem z toho, čo mu vtĺkli do hlavy. Myslel som si, že Slovensko urobilo progres, ale žiaľ nebývam v Bratislave. Motám sa medzi obyčajnejšími ľuďmi. Povedzme to tak. Bratislava je zhluk ľudí, ktorí idú za svojimi záujmami, za komunitou podobných ľudí a to nie ja všade po Slovensku. Na jednu stranu to je dobré, ale asi to provokuje niektorých ľudí.
Späť k tomu, že tam nebývam. Premiestňujem sa medzi pár mestami a som hajzel a neslušný pretože počúvam a pozorujem ľudí okolo seba. Nemusíte so mnou súhlasiť, ste oprávnení mať svoj názor, ale ľudia na Slovensku sú kadejaký. Žiaľ, ak vám vie v práci vedúci povedať, že nenávidí homosexuálov, tak si myslím, že to nie každému prospeje. Moja prvá myšlienka, a doteraz ľutujem, že som to neurobil, bola spýtať sa ho, čo ak by túto vetu povedal pred svojím synom (zatiaľ nemá) ktorý by bol closed gay. Ako, že či sa niekedy zamyslel nad tým, čím tí ľudia prechádzajú. Podľa mňa nikdy, nikto mu na to nedal dôvod. A mal som k tomu blízko. A nie nevie, že som bisexuál, lebo som a vtedy k tomu akosi nevedel donútiť, chrstnúť mu to do tváre. A pritom to hádžem do kishtu kde komu. Ale akosi mi z toho bolo vtedy divne.
Ale momentálne neviem, ako sa cítim ohľadom situácie na Slovensku. Pretože mám dojem, že je veľa prípadov, keď vás na ulici zmlátia, len preto, že hovoríte iným jazykom, alebo máte moc exotické meno a podobne.... ale na druhú stranu, čím ďalej tým častejšie sa mi stáva, že po námestí a na ulici stretávam ľudí v pestrofarebnom oblečení, chalani sa držia za ruky - punkáč a geek bolo pre mňa skutočným prekvapením. Ale asi som bol jediný, čo čumel. Ale od prekvapenia.
Ale prečo sa mám báť? Pretože si niekto zmyslí, že sa mu nepáčim? Raz som skočil pod rukou opitého chalana. Mal som vtedy pri sebe akurát externý harddisk. Jednoducho ma zhodil na zem a vzal mi disk. Podal ho kamarátovi, ktorý stál vedľa a úprimne bol dosť zmätený a nevedel, čo má robiť. Nečudujem sa, pretože opití ľudia sú ťažký na spracovanie. A ako som tam tak ležal tak sa mi chystal vraziť pár pästí priamo do tváre. Neviem ako sa mi podarilo vyhnúť sa niekoľkým ranám a ako som dokázal rozprávať pokojne a nájsť s takou osobu spoločnú reč. Lebo sme mali diametrálne rozličné názory, ale našiel som cestu a vykecal sa z toho. Ospravedlnil sa mi, vrátil mi disk a ten jeho kamarát vyzeral, že mu spadol kameň zo srdca, že sa nemusí nijako zapájať. Problém je, že pochybujem, že sa mi takýto kúsok niekedy podarí zopakovať, a že teda raz skončím zle.
Takže, prečo sa ešte stále musím báť v roku 2018? Prečo to nemôže byť menej stresujúce? Menej stresujúce rozprávať. Prečo by som mal zberať odvahu slobodne rozprávať o tom, kto som. Som geek a som otrasný!
Sorry, bol to zbytočne dlhý výlev, ale musel som zo seba dostať niekoľko emócií.
Love, jakzig.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár