Čo si chabo pamätám.. Začiatok sna sa začína v uprostred diania. Nedáva to zmysel, je to len fantázia.
Sečovská autobusová stanica na ktoromsi mieste vo Vranove. Ony sedia na múriku pred čakárňou. S miernym hukotom si obzerajú neznáme miesto vo vlastnom prostredí. Som na druhom konci tej istej strany. Prechádzam okolo. Jedna z nich ma spoznala. Nikdy pred tým som ju nevidel. Isto sa im páčim. Dievčatá pekných postáv, no napriek tomu sa zaujímam len o jednu. Nevidím jej do tváre, no viem že je to ona. Za celý sen som ju neoslovil menom. Kráčame pospolu a mne sa páči jej jednoduchosť.
Výpadok .. pár kapitol stratených v hlave .. z ďalšieho sa dá súdiť, že sme zaľúbení
Som v kostole, kľačím. Koniec omše už bol dávno. Stále kľačím a premýšľam. Behom sekundy som vonku s pohľadom upreným na zvoniaci mobil. Jemný vánok mi vnáša do očí slzy. Rozmazané meno.
- „Halo?“
- „Kde si?“ ó, ten hlas „Meškáš, nebudem ťa čakať!“
Neviem kde je, ale bežím priamo k nej. Bežím čo mi sily stačia a každý môj výdych sprevádza zúfalé „Počkaj!“ Vidím ju. Krásne hnedé vlasy rozfúkané vetrom. Zebrované šaty dole šikmo zastrihnuté. Stojí a čaká ma. Utekám už s otvorenou náručou. Stojí nehybne. Prebehol som okolo nej, stále nezastavujem. Nerozumiem tomu. Otáčam a náhlim sa späť k nej. Delia nás možno dva metre. Objímam ju. Znovu kráčame pospolu, ako už po toľký krát. Chytil som ju okolo pása a ona na tú rozochvenú ruku priložila tú svoju. Dodala mi istotu.
Jej tvár vidím tento krát jasne. Nie je jej, ale je to ona. Stále krásna a očarujúca. Držím ju pevne, chválim jej vlasy a hrám sa s nimi. Zem ako z lega, zelená a plná oblých dier. Sadla si na kreslo a ja ju tlačím po tomto kraji. Len chvíľku. Znova sa smeje. Nezabudnem na ten čarovný smiech. Som šťastný, ako nikdy pred tým.
Ideme, nevedno kam. Otváram dvere do cudzieho bytu. Maličká predsieň, predo mnou otvorená kúpeľňa. Počuť padanie kvapiek na keramiku. Biele steny sú ešte viac vybielené parou. Už som sám, bez nej. Vyzúvam sa a spoznávam topánky svojej kamarátky. To ona je v sprche. Zvedavosť neprevýšila rozum a stále stojím na chodbe, tento krát ako prikutý. Sám.
Pocit osamelosti ma zobudil. Zadychčaný, šťastný a zároveň nahnevaný, že to bol sen. Keby sa to tak dalo. Ľahnúť si do postele, zaspať. a v menu zvoliť resume..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
perkele
3. 5.mája 2010 11:14
Odmysliac niekde ten pravopis...
Napíš svoj komentár