Ešte keď som bola menšia, rada som chodievala do kostolov, väčšinou obdivovať zmučené tváre ľudí na prahu očistca a pekla. Tiež ma učili ako smrť znamená stretnutie s b/Bohom, čo mi príde vlastne až dodnes celkom fajn zážitok. Preto som nikdy nechápala, prečo teda ľudia na pohreboch plačú a prečo skutočné peklo nespoznáte podľa blčiacich plameňov.
Vraj skutočné peklo, nech si nefandím. Čo ja o tom môžem vedieť. Je pravdou, že nič moc. Ale viem, aké to je, keď niekomu ublížite a poznám pocit, keď ublížia vám. Viem aké to je zostať sama medzi ľuďmi a viem aj to, aké je zostať sama bez ľudí. Ak by som mala nakresliť peklo ja, bola by to časová os, kde za každú sekundu v ktorej je človek šťastný sa mu priráta 10 sekúnd mizérie.
Myslím, že by bolo fajn, keby existoval b/Boh. S ním by existovalo nebo a takisto aj peklo. Potom by to všetko dávalo perfektný zmysel a nikto by si už nikdy nemusel položiť otázku „Prečo práve ja?“ alebo „Čo proti mne, kurva, máš?!“ Kurva ako citoslovce, nie oslovenie.
Ďalej to už rozviť neviem, ako sa píše v Biblii: „Ak sú aspoň dvaja v mojom mene, ja som medzi nimi“. Nuž a ak si, človek, sám, pomôž si. Aj Boh ti pomôže.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár