Snívala o lúke s divými makmi. O rozkvitnutom puku, čevených lístkoch, o prechádzakach medzi steblami trávy, hladení vetra, hľadaní ...
Viedol ju tade. Viedol ju však v noci, keď svety spali, kvety nespievali a vtáky nekvitli.
Viedol ju v noci. Boli sami. Ukazoval jej tmu a temné stránky kníh nevšímavých, svit mesiaca, dotyk trávy, chlad... Len oni, tma a jej klady.
Kráčal pred ňou zamyslene, zasnene. Snívajúc o budúcnosti ukazoval svet, ktorým už prešiel deň. Svet, ktorým už prešla láska a keď odišla, zhasla.
Bol vzdialený vo vlastných otázkach. Kilometre pred ňou skrytý v slovách, ktoré chcel, aby boli pravdivými.
Sledovala ho. Dúfala, že zastaví. Poznala ho len z toho uhla. Od chrbta, keď spieval vánku. Vždy keď sa otočil, rozžiarila sa a stuhla. Vtedy ju tichom vinil, že nevidí hviezdy. Tichom ju karhal, že múza kôli nej spí, že nemôže byť krehkým. Pohľadom bez odlesku, perami bez slov rozdával trpkasté bozky.
Kráčala za ním.
On na poli slávy potreboval viac takých....
Vtedy zastala.
Lúka stíchla.
Zastal. Otočil sa a prišiel knej. Uchopil ju a chcel jej znova vyčítať ďalšiu stratu hviezd. Vtedy uvidel viac ako svoje statené hviezdy... Videl vesmír.
Svojimi očami bez odrazu, v jej slzách uvidel krásu, no bolo neskoro...
Divé maky sklonili zavreté puky a sledovali ako beží ústrety východu slnka zaliata v slzách.
A divé maky pili a svoje puky otvorili.
Vtedy sa ich svety chrbtom otočili, na deň a noc sa definitívne rozdelili a ich príbeh sa skryl medzi nimi.
Odvtedy už len niekedy ráno pred úsvitom a večer pred spaním, myslia na lúku s divými makmi, ktorej sa obaja zľakli...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.