Začala si uvedomovať seba. Stála. Úzka malá izba. Dve postele - jedna prázdna z druhej práve asi vstala. Postele sa dotýkali čelami umiestnené popri ľavej stene a izba šírkou pripomínala skôr chodbu. Okrem dvoch kovových stolíkov a kovového umývadla pri dverách v rohu miestnosti nad ním bola už len kamera, ktorú nevnímala a zároveň sa na ňu spoliehala. Okno za ňou, bez kľučky, so zatvorenými žalúziami, otvorené len na vrchu, aby sa vetralo, vpúšťalo dnu príliš chladný vzduch. To druhé na stene napravo - prepúšťalo dnu obrazy, ktoré nevedela spracovať. Okno viedlo do vedľajšej izby. Priamo pod ním boli 2 postele a miestnosť vedľa bola tiež úzka a veľmi sa nelíšila od tej, v ktorej jej bola zrazu strašná zima. Objala sa rukami, pozrela smerom na paplón a zbadala písmená napísané fixkou. LN PN.
....Prečo sú tam? Čo znamenajú? Kto ich tam dal?....
Sledovala nápis a snažila sa v tých skratkách nájsť zmysel. Neveriacky sa ich dotkla, aby sa presvedčila, že odkaz nezmizne. Boli napísané na širokom obšitom páse látky. Hrubej pevnej látky, prešívanej, s očkami ako na opasku. Pásy viedli kamsi pod matrac, druhý koniec bol niekde pod paplónom.
Odkryla ho a zbadala že sú to popruhy. Vytvárali dve slučky, ale stále nevedela načo sú tam, vedela len že sa bojí pri pohľade na oká popruhov. Do miestnosti vošla žena, sadla si bez slova na posteľ a až po nekonečnej sekunde ju našla pohľadom.
,, Ľahni si máš infúziu.''
Zvraštila čelo, obzrela si pravú ruku a z nej vedúcu hadičku na stojan vkliesnený v malom priestore za posteľou tak, že vyzeral ako jej súčasť. Hadička viedla nahor k vrecúšku s tekutinou.
,,Prečo mám infúziu?''
,,Čo ti je?!''
,,Zima'' odvetila rýchlo, bez premýšľania, lebo tým pocitom si bola istá.
,,Zavriem ho.''
Nevnímala intonáciu jej hlasu, podtón, len slová a sledovala ako okolo nej prebehla, poskočila, buchla do vrchnej časti okenného rámu a znova sedela na posteli.
,,Naozaj, čo ti je? ''
,,Bolo mi zima, ďakujem.''
,,Ale prečo si tu?"
Znova sledovala hadičku v celej dĺžke. Myšlienky blúdili a potom poblúdila aj pamäť.
....Tma....
Ležala. Žena nad ňou ju prikrývala a kontrolovala infúziu.
,,Prosím vás, ruky nie!''
Ticho.
,,Môžem vás poprosiť, naozaj ruky nie. Prosím.''
,,Skúsime to.''
Znova pamäť zablúdila.
.....Tma....
Vedela ako sa tam dostala.
Tie hodiny písania sťažnosti na ťažko získaný papier, ceruzka a umelohmotný pohár s vodou. Pamätala si ako bola v izbe sama, ale za oknom do vedľajšej izby videla dvoch mužov. Vyzerali že sa snažia späť, ale mohli sa na ňu dívať a to nechcela. Písala všetko, čo sa udialo. Písala ako ju doviedla lekárka zo s a sľubovala, že doktorom všetko povie. Pamatala si ako žiadala ísť na ženské oddelenie. Ako ju chytil za ruku cudzí muž na chodbe, aj ako ošetrovateľ povedal, že vie že je to neadekvátne a ak chce, nech napíše sťažnosť a on jej to podpíše.
Preto si vypýtala papier a ceruzku a mohla napísať aj to, že jej ich najprv nechceli dať. Ceruzka a papier boli vtedy jej celý vesmír. Písala, že potrebuje veľa piť, ale má k dispozícii len decový pohár a tiež potrebuje často chodiť na záchod, ale nie je to možné, keď je zamknutá a keď kýva na kameru nik ju nevidí. Keď ju nechajú odomknutú bojí sa mužov. Písala že potrebuje súkromie, písala že nemá ako dať vedieť manželovi, čo potrebuje. Písala ako je v izbe neskutočne horúci, suchý vzduch a na okne nie je ani len kľučka. Okno jej otvoril ošetrovateľ, ale nedalo sa potom zavrieť, len pribuchnúť. Bola nahnevaná. Mala v sebe nekonečné množstvo energie. Cítila to. Energia nepramenila však z hnevu, ale už si nevedela spomenúť odkiaľ jej má toľko.
....Mala by som byť unavená... hovorila si v duchu.
Chodila hore dolu popri posteliach. Miestnosť viac nedovoľovala. Odovzdala zapísané dve A4 slúžiace sestre, tá povedala, že ich založí do karty. Chodila. Stále. Nevedela koľko času prešlo. Chodila. Pila vodu, potom mala už urgentnú potrebu ísť na záchod. Klopala. Mávala na kameru. Dúfala, že si záznam pozrie doktor a pustí ju, predsa len v takýchto podmienkach nemôže byť. Kráčala a snažila sa premýšľať, čo všetko ešte napíše...
,, Najhoršie to majú tí, čo píšu... Hlavne nič nepíš! '' vynorila sa z ničoho nič stará rada od jej otca.
Zúfalá začala si premietať, čo by sa mohlo stať a búchala, kým neotvorila sestra.
,,Ospravedlňujem sa vám, viem že toho máte veľa. Ja... Mohla by som dostať tie papiere, čo som vám dala?''
Z hlasu jej zmizol všetok hnev. Ostal len strach a snaha byť milá na ženu od ktorej závisí teraz jej osud... Papiere jej dala. Ona ich roztrhla ich na márne kúsky, hodila do koša. Sadla si na posteľ pod oknom. Vyliezla na posteľ a zatlačila na vrchný rám okná, lebo jej bola zrazu zima a vydýchla si. V tom spanikárila, nemala to trhať, ale už nemala silu. Ľahla si.
....Tma.....
Obraz: svetlo z chodby, otvára oči, ponad paplón vidí že je to ošetrovateľ vedie dnu postavu, niečo robia. Nemá silu.
.....Tma....
Ráno. Objavil sa len obraz ako niekoho priviedol ošetrovateľ. Usmievala sa na ňu, to stačilo, ale za chvíľu bola preč. Znova bola na izbe sama. Nevedela koľko prešlo času, neriešila ho.
,,Kam šla?''
,,Alkoholici sú tu maximálne na pár dní, kým vytriezvejú''
odpovedala sestra a zmizla na chodbe.
....Tma....
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár