dostávam nikotín na prídel
netušiac kam to speje
potrebujem čas
a menej kyslíku vo vzduchu
cez zadymenú membránu
vnímať vo svete poruchu
môj osobný svet je jediné
čo chcem aby bolo nemenné
nech nespoznávam bezcieľne
nech mám sa kám vrátiť
nech mám istotu že mám niečo
čo môžem stratiť
dýchať srdcom pasívneho fajčiara
odkašliavať hlien z duše hneď za rána
v odpustenie aj nádej verím
niekedy som však ako slnečnica v tieni
som priviata sem
ako zrnko prachu na parapete
čo obdivuje zem
podcenená no viem svoju cenu
prepočítanú na každú menu
neistá no s istou dávkou sily
čakám oporu len v istej chvíli
vnímam len málo z vašich slov
zdieľam len málo vašich snov
som s vami ako lístok vo vetre
nie sama
preto mi vadí bezvetrie....
necítim sa unesená
som iba žena
žena čo nevie niekedy
ako sa správa dospelý
som v bezvetrí odviata
ale verte ... usmiata
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár