Autobus

Autobus

Pred niekoľkými rokmi som bol na návšteve u svojich príbuzných v Budapešti. Cestoval som s Guszti-báčim električkou. Pristúpila najaká žena. Povedal by som, peštianska panička, tak asi 40 - 50 ročná.
Ako mi kázala moja hornouhorská výchova, vstal som zo sedadla a ponúkol jej miesto na sedenie. Vtom spustila, že či som si nevšimol že ona nie je mrzák a čo si to dovoľujem. No, urazila sa. Po tejto príhode som si dal záväzok, že ľuďom v určitom veku nebudem v dopravných prostriedkoch ponúkať miesto na sedenie. Táto príhoda mi práve prišla na um, keď som vchádzal do trafiky, kde som si chcel kúpiť cigarety. Poprosil som trafikanta: „Trikrát LM - ultra“. Trafikant sa otočil k regálu po cigarety a ja som sa spýtal „nedošiel Vám nový Flirt ?“. „Nedošiel“ odpovedal. Objavil som na pulte nové číslo Tabu, tak som si ho vypýtal. Keď tu počujem: “Nó, Tabu Vám treba !“. To sa ozvala zákazníčka, ktorá tam bola súčasne so mnou. Ja, ako kresťan-katolík, som odpovedal: „Viete, milá pani, Pán Boh ma stvoril ako chlapa a ja ako chlap rozmýľam aj konám“. To ona už soptila: „také sviňačiny“, ukazovala na titulnú stranu Tabu. „Môžete sa hanbiť“. Už ma dožrala, tak jej hovorím: „Milá pani, keď teraz prídete domov, vyzlečte sa do naha a dobre sa poobzerajte v zrkadle, vytipujte si časť ženského tela, ktorú označujete ako sviňačinu a požiadajte svojho poslanca, ktorému ste pri voľbách do Národnej rady SR dali svoj hlas, nech tam predloží návrh zákona, ktorý tie sviňačiny zakáže uverejňovať vo verejne dostupných časopisoch.“ a išiel som na autobus.

Niekoľko rokov dochádzam do práce po tej istej trase, jazdí tam aj linka č. 81. Nastúpil som a posadil som sa na sedadlo, ktoré je posledné na ľavej strane pred kĺbovým spojom autobusu zn. Ikarus. Nastúpila nejaká pani vo veku tak 50-60 rokov. Postavila sa nado mňa. Pozrel som sa na ňu. Mala taký vyčítavý pohľad. Tak sa jej pýtam: „Chceli by ste si sadnúť?“ Ona tichým, utrpeným hlasom odpovedala „Áno“. „Tak prečo si nesadnete ?“ a ukazujem jej cez uličku na voľné sedadlá. A tá smutná, utrpená ženy mi hovorí „ Viete, ja som zvyknutá sedieť na tomto sedadle“ a ukazuje na mňa. Ako som už uviedol, bol som už tento deň nabrúsený. Tak jej hovorím: „Milá pani, vidíte predsa, že to sedadlo je teraz obsadené a sedím na ňom ja“. Nevstal som. Asi nebola spokojná, pretože ten vyčítavý pohľad hádzala po autobuse. Mal som však šťastie, že celý incident sledovalo od začiatku viac ľudí, takže tam nenašla spolubojovníka. Ináč, neviem, neviem. Bol som od nej mladší asi o 5 rokov, tak by som to asi neustál.



Inokedy. Cestujem z práce domov okolo štvrtej. Sedím si na mojom obľúbenom sedadle. Niekoľko ľudí stojí. Tu k môjmu sedadlu sa priplichtí žena stredných rokov. Ako cesta ubiehala, žena sa dostala až celkom ku mne. Zatiaľ som si neuvedomil nič. Až po chvíli som mal pocit, že sa niekto opiera o moje plece. Pozriem sa. Tá žena stojí nadomnou a rozkrokom sa tlačí na moje plece. Keby sa len tlačila, ale sa aj pohybovala. Povedal som si, ide z práce celá zažiadaná, potrebná, tak jej chvíľu „podržím“. Využila moju ústretovosť a vo svojich pohyboch pokračovala až kým sa jej nerozžiarila tvár. Tak som povedal „prepáčte“ a vystúpil som. Zo zástavky autobusu som kráčal domov spokojný so sebou. Pomohol som blížnemu.

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu