Môj príbeh

Náš svet sa už nedelí na spanilé princezné a nebojácnych rytierov, ktorý bojovali proti príšerám. Už nie sú lesné víly, kyklopi ani bosorky. Ak sa niekoho spýtate:
, , Videli ste už dryádu? “ odpovie Vám niečo ako:
, , To je čo? Nejaký nový film? “
Ale nie. Film určite nie.
Na svete už nieje toľko zázračných tvorov ako bývalo. Koľko tu mohlo byť drakov, dobrých aj zlých, faunov, ktorý Vás dokážu upokojiť melancholickou piesňou. Ale kde sú dnes? To nikto nevie iba zopár šťastlivcov a JA. Chcete vedieť ako som ich našla? Ľahko, len som sa musela dobre pozerať. A jedného dňa som sa pozerala až príliš dobre.

Tam, ta ta....ta, ta...tam...Musím si zmeniť zvonenie budíka lebo sa zbláznim, pomyslela som si jedno ráno. A teraz hor sa do školy. Nie, toto nebolo povedané s radosťou ale s poriadnou iróniou. Voľky-nevoľky som zaspala. Zobudila som sa až na to ako mi niekto klope na okno.
, , Hej! Jasmína. Vstávaj! “
Rýchlo som vstala, ale musela som si zas sadnúť lebo sa mi zatočila hlava. Uprela som svoj zrak na okno. Za ním, na streche, stál môj kamarát Filip a pozeral sa na mňa spod jeho ofiny. Teda on skôr zízal ako sa pozeral.
, , Čo sa to tak dívaš? “spýtala som sa cela rozospatá. Jemu sa na tvári zjavil rumenec a rýchlo zo seba vyjachtal nejaké slová.
, , Ty...ty si...“
, , Čo vravíš? “spýtala som sa ho ešte raz.
, , Že si len v spodnom prádle.“
Teraz už aj mňa zaliala červeň.
, , Nevieš mi to povedať skôr? Hej! A nečum. A otoč sa! “skríkla som na neho rozhorčene. Filip sa otočil tak rýchlo že stratil rovnováhu a skoro spadol zo strechy. Musela som sa nad ním pousmiať. Nikdy som sa nevedela na Filipa hnevať dlho.
Pozrela som sa na hodinky a... Panebože ja meškám! Rýchlo som sa obliekla. Teda snažila som sa rýchlo obliecť.
, , Sakra...blbé gombíky.“nadávala som na tričko. Ťažko sa mi na hrudi zapínalo.
, , Hovorila si niečo? “povedal Filip a chcel sa obzrieť. Lenže ja som ho skríkla.
, , Opováž sa otočiť! “
Nasilu som si zapla aj posledný gombík, natiahla sukňu a hľadala ďalšiu topánku.
, , Filip? Už sa môžeš otočiť. A pomôž mi nájsť druhú botu.“
Môj kamarát, ešte stále červený sa najprv uistil či som oblečená a potom vliezol cez okno do mojej izby. A hneď som počula tie jeho narážky.
, , Keby si tu mala poriadok, vedela by si kde máš veci.“
, , Radšej nemudruj a pomôž mi hľadať! “
Ale Filip si založil ruky na hrudi a ani sa nepohol.
, , Čo je? “
, , Ach, Jasmína. Jednu topánku máš na nohe a tú druhú v ruke.“
Nasadila som si topánku, schytila svojho kamaráta za ruku a ťahalo ho ku schodom do kuchyne, kde boli moji rodičia, Oni vlastne neboli moji naozajstný rodičia. Boli adoptívny. Ale mala som ich rada ako vlastných. Bývala som u nich už skoro pol roka. Čiže sme sa na seba ešte poriadne nenadviazali. Peter, to bol môj „otec“, si neodpustil poznámku.
, , Oh, ahoj Filip. Ty si dnes spal u Jasmíny v izbe? “
, , Nie Peter! Filip prišiel iba dnes ráno cez moje okno.“
Teraz sa do toho zamiešala aj Sára-mamka.
, , Ale Filip, nabudúce sa nemusíš zakrádať ako zlodej.“
, , Mami prosím prestaň! “
Radšej som rýchlo schmatla Sáre desiatu, pobozkala som ju na líce pričom som stále držala svojho kamaráta za ruku.

Konečne sme dobehli na autobusovú zastávku.
, , Ehm..Jasmína? Už ma môžeš pustiť.“ rozpačito povedal Filip.
, , Oh...pravdaže. Prepáč.“
Dnes je nejaký zvláštny, pomyslela som si. Ktovie prečo? Žeby preto čo sa stalo dnes? Ale nie, to by ho tak nerozrušilo. Alebo žeby?
, , Hej, Jasmína! Vnímaš ma? Už je tu autobus, “povedal Filip a zamával mi rukou pred tvárou., , ET volá domov.“
, , Hej, už ťa vnímam.“
, , Tak po škole. Budem ťa čakať.“usmial sa a mrkol na mňa. Potom rýchlo naskočil do autobusu a prisadol si ku chalanom. a predierala som sa dozadu ku dievčatám.
Baby ma pozdravili a len čo som si sadla začali rozoberať môj neexistujúci milostný život. Ale ja som si nasadila slúchadla a odvetila som im niečo ako že nemám náladu. Ale ony sa nedali odradiť. Aj cez hudbu som ich počula. A ony to vedeli.
, , Tak čo, Jasmína už sa ti niektorý z nich priznal? “
, , Áno, tak čo. Rýchlo nenapínaj nás.“
, Viete čo som počula, že sa o našu Jasmínu zaujímajú aj starší chalani.“
, , Čo to fakt? “
Už som to nemohla ďalej počúvať.
, , Tak už dosť! Je mi jedno kto sa o mňa zaujíma! Ja nechcem nikoho.“skríkla som na nich. Ale povedala som to hlasnejšie ako som mala. Celý autobus sa na mňa pozeral. Dokonca aj vodič sa na chvíľku otočil. Potom niekto z chalanov zahlásil.
, , Však mi vieme Jasmína. Tebe sa len jeden páči. Však Filip.“a drgol do môjho kamaráta, ktorý nevedel zo seba dostať ani hláska.
Ja som dostala závrat a skoro som spadla. Stihla som sa zachytiť sedadla ale prišlo mi zle od žalúdka. Rozbehla som sa ku dverám a požiadala vodiča aby zastavil.
, , Mám na teba čakať? “spýtal sa vodič.
, , Nie“odvetila som a ponáhľala som sa nadýchať čerstvého vzduchu. Autobus sa pohol ale po niekoľkých metroch zastal. Otvorili sa dvere a z nich vystúpil Filip aj s mojimi vecami a utekal ku mne.
, , Jasmína, “kričal. Hlas sa mu triasol, , Jasmína, nieje ti nič? Si celá bledá! “
Prvýkrát som videla ako sa Filip bojí. Ale prečo? Zrazu sa so mnou zatočil svet a ja som odpadla.

Keď som sa prebrala cítila som ako ma niekto drží v náručí. Filip. Ale kde to sme? Je tu veľa detí a pozerajú sa na nás. Ach nie, sme v škole.
, , Ehm...Filip. Už ma môžeš pustiť.“
, , Jasmína. Už si sa prebrala. Ani nápad. Čo ak znovu odpadneš? Zaveziem ťa na ošetrovňu.“
Radšej som nič nenamietala lebo hádať sa s Filipom je akoby ste hádzali hrach o stenu.
, , Ty si ma niesol celú cestu? “
, , Ehm... Áno.“
Nič viac som sa nepýtala. Dorazili sme na ošetrovňu a môj kamarát ma položil na jednu z troch postelí. Potom vysvetlil sestričke čo sa stalo. Ja si na to len matne pamätám lebo som pravdepodobne zase odpadla. Začal sa mi snívať sen. Teda neviem či to bol sen. Bolo to také živé. Stála som uprostred nádherne rozkvitnutej záhrade. Cítila som všetky vône pomaly odkvitajúcich stromov. Okolo mňa boli nezvičajné zvieratá. Fauni, víly, kentaury, jednorožce a vela iních. Napĺnali ma niečim čo ma upokojilo, dodalo mi to odvahu. Oni všetci ma výtali a hoci som im nerozumela vedela som čo odomňa žiadajú. Aby som im pomohla. Ale zrazu udrel blesk a zahrmelo. Stála som na tom istom mieste ale už to nebola tá nádherná záhrada. Bola zničená všetky zvieratá boli zabité. Vtisli sa ni slzy do očí a zaliala ma zlost. Pevne som stisla oči a keď som ich otvorila ležala som na posteli c ošetrovni. Nado mnou stál Filip a pevne ma držal za ruku.
, , Čo sa stalo? “spýtala som sa unavene.
, , Ty...znova si odpadla...sestrička vravela aby som ostal pri tebe...ty...najprv si vykríkla a potom...plakala si...ja bál som sa o teba...“môj kamarát hovoril veľmi rýchlo a ja som nestihla zareagovať na nejaké útržky viet.
, , Filip, kľud. Posaď sa a dýchaj! Neviem prečo sa o mňa tak bojíš. Veď som len odpadla. To sa môže stať každému.“snažila som sa ho upokojiť.
, , Nie, tebe sa nesmie nič stať.“jeho tvár sa skrivila od bolesti a chytil sa za brucho. Až teraz som si všimla jeho červenú škvrnu na tričku. Nebolo ju poriadne vidno lebo môj kamarát si ju zakrýval rukou.
, , Čo sa to preboha stalo? “spýtala som sa celá vystrašená. Na Filipovi som nikdy nevidela žiadny škrabanec ani modrinu. A teraz!
, , To bude v poriadku.“povedal kľudne.
, , Nie, nebude“pomaly som vstala a hľadala som po ošetrovni obväzy a niečo čím by som mu mohla vyčistiť ranu. Obväzy boli v skrinke a peroxid v zásuvke.
, , A teraz sa vyzleč.“radšej som sa otočila. Keď som sa otočila prvé čo som si všimla boli jeho svaly, ktoré ma dostali do rozpakov. Ale potom som si všimla jeho ranu cez brucho. Našťastie nebola veľmi hlboká.
, , Bude to trochu štípať.“
, , Hej to hovorí každý.“zamrmlal. Vzala som kúsok obväzu, naliala naň peroxid a jemne som sa mu snažila ranu vyčistiť. Na moje prekvapenie nepohol ani svalom. Potom som mu to obviazala najlepšie ako som vedela.
, , Môžeš aj silnejšie“povedal po chvíli.
, , Čo? “
, , Vravím že mi to môžeš obviazať aj silnejšie.“zopakoval
Dokončila som obviazanie a vrátila všetko na svoje miesto aby sestrička na nič neprišla. Filip sa zatiaľ obliekol. Keď sa oblečie spýtam sa ho čo sa mu stalo, pomyslela som si.
, , Filip? Čo sa ti...? “nedopovedala som vetu lebo ma chytil do náručia a položil na posteľ. Akonáhle si sadol otvorili sa dvere a do izby vošla sestrička. Ako to mohol vedieť?
, , Slečna Jasmína sa už prebrala. Takže prosím pána Wotsona aby opusti túto izbu. Potrebujem slečne Corsonovej spraviť nejaké testy. Ak chcete počkajte vonku.“
hneď ako Filip odišiel sestrička sa dala do neúnavného rozprávania.
, , Keby ste vedeli ako sa o Vás ten chlapec bál. Som si myslela že aj on odpadne. Bol celý bledý a začal sa triasť. Povedala som mu že mu oznámim kedy sa preberiete. Ale on trval na svojom že tu ostane. Celú dobu sa od Vás nepohol a držal Vás za ruku. Ach, akého máte starostlivého priateľa...“
Chcela som namietať že Filip nie je môj priateľ ale ona sa nedala zastaviť. Využila som situáciu keď sa chcela nadýchnuť a skočila som jej do reči.
, , Prosím Vás kedy môžem odísť? “
, , Hneď ako vyplníme nejaké formuláre. Sem sa podpíš že si tu bola. Tak a môžeš ísť.“
Už som to pri nej nemohla ďalej vydržať. Zoskočila som z postele a rozbehla som sa von. Ako som otvorila dvere potkla som sa o prah a skoro som spadla. Našťastie ma „pán Wotson“ zachytil.
, , Nestalo sa ti nič? “spýtal sa.
, , Nie. Ale ešte nás čaká dlhý rozhovor.! “
, , Toho som sa obával. Dobre. Ale nie tu.“
..Čože ty chceš zdrhnúť zo školy? “tak toto sa mi na Filipa nepodobalo. On, ktorý bol vždy taký vzorný chce utiecť?
, , Utiecť? Takto by som to nenazval. Veď máme ospravedlnenky. A chcel by som ti niečo ukázať. Poť budú rady ak ťa privediem.“
O čom to sakra hovory?

Celou cestou sme neprehovorili ani slovko. Nevedela som o čom by sme sa mali rozprávať. Nechcela som aby sa naša téma zvrtla na incident v autobuse ani na to ako ma niesol na rukách cez celú školu. Ale hnevalo ma že neviem čo sa tu deje. Kto ma rád uvidí a čo sa mu to stalo.
, , Kam to ideme? “
, , Tak to, milá Jasmína, je prekvapenie.“
, , Už ma to začína štvať! Povedz mi čo sa to tu deje! “ už som sa neovládla a kričala som na neho.
, , Trpezlivosť ruže prináša. A za chvíľku sme na mieste. Ale mohol by som ti niečo povedať. Vieš ako som ti spomínal tie príbehy o kentaurusoch a o čarovnej krajine? Čo keby som ti teraz povedal že to všetko je pravda? “
, , Tak by som ti neverila.“je pravda že Filip mi hovorieval tie jeho zvláštne príbehy o netvoroch. Ale žeby ma chcel presvedčiť že je to všetko pravda. Nie. To by bolo nemožné. Svet, do ktorého sa môžeme dostať len pomocou nejakých zázračných dverí. Kde sú kúzla silnejšie ako moderná doba a kde čas plynie pomalšie
ako tu.
, , Viem že mi to nechceš veriť. Ani ja by som ti to neveril kým by som to neuvidel. Jasmína ten svet naozaj existuje. A ja som tam bol. Bol som tam celý rok ale tu prešiel jed jeden deň. Vieš ten deň kedy som sa stratil a rodičia ma hľadali. Ja som bol tam. A tam ťa chcem teraz zaviesť.“
Nemohla som tomu uveriť. Nechcela som. Ale čo ak je to pravda alebo si zo mňa chce len poriadne vystreliť. Však to sa ešte uvidí.
Vošli sme do parku. Prechádzali sme mne dosť známymi chodníčkami. Môj kamarát na chvíľu zastal a povedal niečo nezrozumiteľné a pohli sme sa ďalej. Kráčali sme cestou, ktorá bola slepá. Ale na jej konci sa črtali dvere. Neboli ničím nenápadne. Boli to dvere ako každé iné. Ale ja som vedela že predtým som ich nikdy nevidela.
, , Kam vedú tieto dvere? “ spýtala som sa plná očakávania.
, , A nechceš sa sama pozrieť? “a pohybom ruky naznačil aby som vstúpila. Bolo to ako by ste mali pred sebou dlho nevyriešenú záhadu a odpoveď sa skrýva za rohom. A ja som sa práve chystala nakuknúť za ten roh. Pomaly som otočila kľučku a uvidela som... Hm...Neviem ako by som to...Jednoducho tam boli ďalšie dvere. Ale už neboli také všedné. Nie, boli to nádherné dvere. Tie dvere neboli spravené z dreva zo stromu. Tie dvere boli strom.
, , Tak čo. Chceš vedieť či som klamal? Hádam poznáš tie dvere, o ktorých som ti už hovoril. “
, , Ale to nie je možné! “
, , Nie? A prečo? “
, , Ja neviem.“
, , Tak vstúp a presvedč sa sama.“
, , A ako ich mám otvoriť? Nieje tam kľučka.“
, , Si si istá že nevieš ako ich máš otvoriť? Ako ich otvárali iný? “
Vedela som to ale bála som sa na to pomyslieť. Čo ak sa naozaj otvoria? Čo budem robiť? Ale môžem to skúsiť. Dvere sa otvárajú tak že na to len pomyslime, vynorilo sa mi v pamäti niekoľko Filipových slov. Dobre . Stačí na to len pomyslieť. Tak vidím ako sa otvárajú. Otvorila som oči a dvere už neboli zatvorené. Videla som v nich krajinu akú nikdy predtým. Okrem toho sna. Bola úplne rovnako nádherná.
, , Tak už mi veríš? “
, , Ja..“nedokončila som vetu lebo som stratila rovnováhu a skoro som spadla. Ale filip ma znova zachytil.
, , Mala by si si odpočinúť.“ povedal Filip a chcel ma zobrať zase do náručia.
, , Ja ešte viem chodiť.“oborila som sa na neho. Ale nedokázala som spraviť krok bez toho aby ma niekto pridržal. Čo sa to so mnou deje?
, , Tak ťa aspoň pridržím.“
Pomaly sme vchádzali do tej neobyčajne krásnej krajiny. Pocítila som s týmto svetom silné puto. Akoby bol kúskom mojej existencie. Vedela som že sem patrím a že tu chcem stráviť zbytok svojho života. Cítila som že tu bude všetko ľahšie ako v našom svete. V tom krutom svete kde sa každý bije o prežitie. Bola som pripravená obetovať celý môj život len aby som tu mohla ostať a zabrániť tomu čo sa stalo v tom sne. Aby som pomohla všetkým tvorom, ktorý tu ostali. Som schopná vzdať sa svojich blízkych svojho života aj svojej budúcnosti. Som pripravená bojovať za tento svet.
, , Filip. Ja sa už nechcem vrátiť späť. Chcem tu ostať.“povedala som môjmu kamarátovi. On sa na mňa prekvapene pozrel.
, , Vážne si sa takto rozhodla? “
, , Áno.“
, , Dobre. Ja tu ostanem s tebou.“
, , Ale to nemusíš. Vášne.“
, , Lenže ja chcem.“
, , Mohla by som sa ešte na chvíľu vrátiť domov? “
, , Dobre. Počkám tu na teba. Nechám otvorený portál. Potom len vojdi.“
Vrátila som sa naspäť do parku a rozutekala som sa cez park a zamierila som domov, ktorý nebol príliš ďaleko. Vyšla som von z parku a naďalej utekala dole ulicou. Keď som konečne dobehla domov bola som vyčerpaná a musela som sa oprieť o stenu. Chcela som nepozorovane vojsť do domu ale ako som sa oprela stlačila som plecom zvonček. Po niekoľkých sekundách sa otvorili dvere a v nich stála Sára.
, , Ach to si ty Jasmína? Nemala by si byť v škole? “
, , A vlastne...áno..ale ses...sestrička ma poslala domov...“povedala som a snažila som sa chytiť dych.
, , Čo? Stalo sa ti niečo? “
, , Nie. Len som odpadla“
, , Čože? “
, , Nič sa mi nestalo. Filip bol pri mne.“ povedala som len tak na pol úst a rýchlo som sa vytratila do svojej izby. Pozbierala som si niekoľko vecí, na ktoré som nechcela zabudnúť a nabalila som si ich do školskej tašky. Rýchlo som načmárala krátky list a položila ho na stolík. Poslednýkrát som sa pozrela na svoju izbu. Na ten môj usporiadaný neporiadok, na ktorý som bola hrdá. Radšej som zavrela dvere aby som si to nerozmyslela a potichu zišla do predsiene. Poslednýkrát som uvidela Sáru ako upratuje. Potichúčky som odomkla vchodové dvere.
Rozbehla som sa do parku a všetko som si ešte dobre poobzerala. Všetky známe uličky ihriská a miesta kde som strávila nádherné chvíle. Vošla som do parku a spomalila som krok. Pomaly som sa približovala ku portálu ako to nazval Filip.
, , Stihla si to rýchlo.“povedal keď ma uvidel. Priblížil sa ku dverám a pomaly ich zatváral. Ja som sa ešte obzrela a videla ten svet. Videla som ho na chýľ ku a vedela som že ho nikdy viac neuvidím.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu