Ako zvyčajne ponúkla som sa na pomoc, pri rozdávaní zákuskov. Zase to začalo. Debata prešla od relaxu na dovolenke, stretnutiami speváckych talentov, a nakoniec k politike. Zväčša sa niekam vytratím, alebo len sedím a premýšľam.
Od začiatku tohto rodinného spoločenstva som nemala dobrý pocit. Poznáte take? Neidentifikovateľný strašný pocit. Akoby som sa niečoho bála, ale nevedela som prísť na to čoho.
Otočila som sa, a uvidela niečo čierne. Akoby machuľa. No uvedomila som si že je to skreslená čierna silueta akejsi postavy. Bola prílíš skreslená a čierna nato, ako bola blízko. Nevedela som rozonať ani obrysy tváre, či črty tela. Jednoducho tam bola a hľadela na mňa.
Áno, bola som presvedčená že hľadela práve na mňa. Pochytil ma akýsi sklesujúci pocit. Nikto z rodinných príslušníkov tým smerom nehľadel. Anonymná osoba akoby vstala, a začala kráčať smerom ku mne.
Pochytil ma ešte väčší skľučúci pocit. Akoby som padal do neznáma, alebo sa tápala vo vákume. Všetko sa točilo a on stále kráčal, a kráčal.. A neskôr som začula zvoniť budík...
Neviem či to bolo náhodné, alebo to malo niečo znamenať, no stále kadiaľ idem, či sedím v autobuse, alebo kráčam do školy, sedím na obede, ta postava.. je tam.
Len sedí, alebo sa len tak neďaleko odo mňa prechádza..a od tohto "vysnívaného" momentu je stala mojou súčasťou.
Možno len akási fikcia neznámeho kamaráta, ktorý ma stráži
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Kraaaaasne... aj napriek tomu ze neznasam rodinne stretnutia...
Napíš svoj komentár
Už som si myslela, že je to skutočnosť tam na začiatku a zrazu budík zvoní ...no ale hej, niektoré sny nám poriadne zasiahnu do života...