„No...to...preto lebo v podstate je život hra. Ako to vysvetliť.... hmm, veď aj v škole hráme jednu hru. Možno to znie divne ale ani si to neuvedomujeme keďže to berieme ako samozrejmosť.“ Začala som hovoriť prvé čo ma napadlo, no v tom ma prerušila slovinárka a aj moji zvedaví spolužiaci: „Akú hru más namysli? V skole nie sme na to aby sme sa hrali, ale učili.“ Povedala.
„Tak vám to môžem vysvetliť. My tu hráme schovky. Určite každý pozná tú hru, v ktorej jeden musí počítať a ostatní sa skrývajú. Ten čo počíta musí potom nájsť ostatných, keď nájde prvého tak ten počíta, a ak ostatných tak oni vypadávajú. V škole je učiteľ ten čo počíta, pretože on ustanoví čas na napísanie písomky a my žiaci sa ,,schovávame“. Vlastne mi schovávame ťaháky tak aby ich nik nenašiel. Líši sa to iba tým, že keď učiteľ nájde ťahák tak hneď dostaneme 5 a nepočítame .“to bolo asi najviac čo som za celý rok prehovorila. A potom som si všimla ako na mňa všetci pozerajú. Neviem či to bolo tým , že rozpravám alebo tým, čo som povedala. Hmm zvoní. Zachránil ma zvonček. Pfhuu vydýchla som si.
Konečne veľká prestávka. Teraz pôjdem asi na moju obľúbenú chodbu tam môžem zas premýšľať o ničom.
„Au, dávaj pozor kam ideš.“ ocitla som sa na zemi.
„Prepáč, nechcela som.“ Začala som sa ospravedlňovať, aj keď vrazil do mňa on. ON. Najkrajší chlapec zo školy Šimon Ouma (Oma).
„Nevadí.“ A potom sa mi pozrel do očí a akoby nenapadne kývol hlavou aby som šla s ním. Asi chcel aby si to nikto nevšimol. Tak som šla. Prišli sme na „moju chodbu“ a začal hovoriť: „Ty si Shironiová. Budem ťa volať Shiro (širo) lebo tamto je príliš dlhé.“
„Joja. Som Joja.“ Namietla som.
„Dobre Shiro.“
„V tom prípade ja ťa budem volať Shu (šu). Šimon je príliš dlhé.“ Chcela som ho naštvať ale to sa mi asi nepodarilo.
„Ok. Shiro, ja chcem ti niečo povedať. No... Ja chcem sa s tebou zblížiť.“
„Čo?!“ zarazila som sa.
„Haha... Dostal som ta. Myslela si si, že práve ja by som si ťa všimol.“ Smial sa.
„Prečo by som si to mala myslieť. Veď svet sa netočí len okolo teba.“ Otočila som sa a kráčala som preč.
„Hej Shiro. Shiro počkaj.“
„To si vravel mne? Ale ja sa nevolám Shiro.“
„Dobre Joža, Jožka, Jozefina či ako sa voláš. Vezmi si to. Podal mi papier, ktorý vyzeral ako kreditka.
„Čo je to?“
„To je preukaz do Wonderlandu.“ Nechápala som: „ Na čo by mi bol? A ty vlastníš krajinu zázrakov? Ako je možné, že som ju ešte nevidela v tomto meste.“ Sypala som zo seba jednu štipľavú otázku za druhou.
„ Nepýtaj sa, potom pochopíš.“ Podal mi ju a odišiel. To bolo fakt čudné...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár