„Shiro, konečne. Čakám na teba. Tak nastúp a pôjdeme.“ Zas ty? A ja som si myslela, že pôjdem domov. Tak prečo som zvedavá čo odo mňa chceš.
„Kam mám s tebou isť?“ neodpovedal len mi ukázal na auto. Nastúpila som.
„Ideme do Wonderlandu. Máš tu kartu? Dúfam, že si ju nevyhodila .Tam ti všetko vysvetlia.“ Mala som sto chutí sa ho opýtať čo je to za Wonderland, ale radšej som bola ticho. Prešli sme až na druhý koniec mesta a pred nami sa zjavil zábavný park Wonderland. Vyzeral úžasne. Kolotoče a strelnice, dokonca aj karaoké.
„Tak sme tu. Predstavím ťa šéfovi.“ Išli sme po dlhej tmavej a k tomu aj chladnej chodbe. Pripadalo mi to ako bludisko. Zaboč tu a teraz tam, a rovno... Zabočili sme doprava a zastavili sme pred obrovskými železnými dverami. Shu stlačil pár čísel potom presvieť kartou v úzkom otvore a dvere sa otvorili. Vošli sme do kancelárie. Oproti dverám bolo obrovské okno, ktoré púšťalo dovnútra svetlo. Inak to bola veľmi pochmúrna miestnosť. Bola veľká. Mala tmavé steny, červený koberec uprostred, ktorý viedol ku schodisku so 4 dlhými schodmi tvarujúcimi sa do polkruhu. Na vyvýšenom mieste stál gaštanový stôl a luxusné kreslo. To bolo asi všetko čo sa dá rátať k nábytku. Na stole ležalo niekoľko spisov.
„Pane, toto je Jozefina Shirooinová. Shiro toto je náš šéf. Poručík Paul Majer.“ Výstižné meno pre staršieho zvráskaveného muža s bielymi fúzami pod nosom. Vypudzoval u mňa rešpekt.
„Vďaka Šimon. Môžeš isť ja ju tu prevediem.“
„Dobre.“ Povedal a odišiel. Čakala som, že povie rozkaz pane alebo niečo také, ale nestalo sa.
„Asi nevieš prečo si tu tak dovoľ aby som ti to vysvetlil. Tato inštitúcia vznikla pre ochranu ľudí v tomto meste. Asi ti to príde ako blbosť. Ale to preto, lebo ak niekto napadne naše mesto vstupujeme mi a ochránime to tu skôr než sa o tom niekto dozvie. Určíte by si chcela vedieť čo to má spoločné s tebou. Toto miesto je tajné výcvikové centrum pre ľudí so zvláštnymi schopnosťami. Ty si to neuvedomuješ ale ty dokážeš ovládať živly. Tu sa naučíš ako ich používať. Teraz ťa zavediem za Risou. Je to naša expertka na počítače.“ Povedal a vyšli sme z kancelárie. Ja som bola ticho. Ovládam živly aký nezmyslel. Prišli sme nakoniec chodby a otvoril dvere.
„Risa toto je Jozefina Shiroinová. Teraz jej pevec čo má robiť.“ A odišiel.
„Ahoj, som Kristína skrátené Risa.“ Predstavila sa mi.
„Ahoj, ja som Joja.“
„Teší ma. Takže teraz ti ukážem tvoju prácu.“
„Prácu?!“ vyšlo zo mňa.
„Áno prácu. Každý tu niečo robí. Nasadili sme na teba našich agentov a zistili sme, že vieš dobre spievať.“ Milo sa usmiala a už ma ťahala preč. Prišli sme k pódiu.
„Hej, Ria mohla by si Joji dať nejaký kostým aby mohla spievať?“
„Samozrejme“ povedala nežne a pozrela sa na mňa. Zrazu som cítila príjemný vánok a okolo mňa bolo červené svetlo. Keď to skončilo mala som na sebe nádherné červeno biele šaty.
„To je Riina schopnosť. Dokáže ľuďom zmeniť identitu len pohľadom. Tak a teraz choď.“ Usmiala sa Risa a postrčila ma na pódium.
„Ale ja...“ chcela som namietať, no Risa už pustila hudbu. Hneď som ju spoznala. Bola to pesnička z môjho obľúbeného anime Guilty Crown – Chelly subtitle. Ale akoto, že pustili práve ju? Tak som sa nadýchla a začala spievať:
Saita no no hana yo
Aa douka oshiete o-kure
Hito wa naze kizutsukeaette
Arasou no deshou
Rin to saku hana yo
Soko kara nini ga mieru
Hito wa naze yurushiau koto
Dekinai no deshou....
Keď dozneli posledné tóny pesničky a otvorila som oči zbadala som nádherný ohňostroj a dav divákov ako mi tlieskali. Cítila som sa tak výnimočne....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár