Odišla...

Nie je to báseň ani poviedka...ani nič čo by sa stalo v rl...proste výplod mojej fantázie

Odišla…
Odišla, je to tak zvláštne myslieť na to.
Hovoriť to.
Že ti je to ľúto?
A čo pomôže teraz už tvoja ľútosť?
Na to si mal myslieť predtým…
Áno predtým než si vyriekol z úst tú lož.
Že akú lož?
Skús sa zamyslieť.
Tú najväčšiu v tvojom živote.
Už ti to dochádza?
Vieš vôbec čo si tým spôsobil?
Áno myslím, že vieš.
Ak by si nevedel tak by si tu teraz takto nestál.
Alebo snáď áno?
Prišiel by si sem?
O tom pochybujem.
Že si ju mal rád?
Že si to nechcel?
Že si netušil, že by to kvôli tým slovám spravila?
No zas ti poviem, zamysli sa.
Áno uhádol si.
Mala len teba.
Bol si pre ňu všetkým na svete.
Jej poslednou nádejou.
Že si to nevedel?
Si si istý?
Nie, nie si.
Vidno to na tebe.
Ľútosť?
Už s ňou prosím ťa prestaň.
Je už prineskoro.
Ľúbiš ju?
To vedela, ale predsa…
Nechcel si?
Tak ty si jej do očí tvrdil, že ju neľúbiš.
Povedal si iba „Ja ťa neľúbim“
Tri obyčajné slová.
Ty si to nechcel?
Nechcel si vypustiť z úst takú podlú lož?
Povedal si jej, že ti to je ľúto?
Áno, ale netušil si čo si tým spôsobil.
Že si to vtedy ešte nevedel?
Och a kedy si sa to dozvedel?
Kedy si sa dozvedel, že ju ľúbiš?
Nebodaj teraz keď tu stojíš?
Nie, vedel si to, len si si to nechcel priznať.
Myslel si iba na seba, bol si hlúpy egoista.
Nechcel si aby ti zas niekto ublížil?
Ach chudáčik.
To len ty môžeš tak kruto ubližovať, že?
To len ty môžeš trestať niekoho za…
Za čo vlastne?
Aha…no jasné, za Lásku.
Tú najčistejšiu.
Čistú a nevinnú lásku dievčaťa, ktoré by pre teba urobilo čokoľvek.
Došlo ti to.
Ty si ju poslal preč.
Nie…vlastne nie…
Možno si ju poslal preč…
Ale urobil si aj niečo oveľa horšie.
Zabil si ju…
Áno zabil.
Ona skočila?
Pravda…
Ty si ju však drgol.
Dochádza ti to, že?
Keď tam liezla myslela na teba.
Na to čo si jej povedal.
Na to čo videla v tvojich očiach.
Ako sa mohla tak mýliť?
Ako sa mohla mýliť v tom čo videla v tvojich očiach?
Nemýlila sa.
Uverila však tvojim slovám.
Verila tvojím slovám namiesto očí.
Prečo?
Lebo si myslela, že by si ju nikdy neoklamal.
Nechal si ju napospas...
Pamätáš?
Na deň keď ste sa zoznámili?
Ona naň často spomínala.
Vďačila zaň Bohu.
Vlastne, nielen zaň.
Za každú chvíľu trávenú s tebou.
Vlastne…za Teba.
Bol si pre ňu všetkým.
Bol si pre ňu poslednou nádejou.
Verila v teba.
Tak isto verila v svoju lásku.
Verila aj v to, že sa nemýli, že to čo vidí v tvojich očiach...
Že je to Láska.
Nemýlila sa?
Ja to viem.
A teraz už aj ona.
Nie je však už trochu prineskoro?
Že ti je ľúto…
Neopakuj to, už je to aj tak jedno.
Odišla…
Nie prepáč, zabil si ju.
Áno ty!
Vtedy, vtedy keď tam stála a hľadela dolu, čo myslíš na koho myslela?
Na Teba.
Komu patrili jej posledné myšlienky?
Tebe.
Na koho spomínala napriek všetkému, v dobrom?
Na Teba.
V mysli sa jej prehrávali spomienky, zážitky prežité...
S Tebou.
Ty si ten kvôli ktorému skočila.
Ty si jej vrahom...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu