Anatómia prízrakov

I.



Všetko nadpozemské je tak desivé. Nepoznané. No skrýva v sebe schopnosť priťahovať k sebe svetský zrak.
Predsa len...
To tu sa všetko začína.

Bytie to nie je kruh. Je to priamka. Aspoň to som si na začiatku myslel. A kam vedie? Možno do miesta, kde z nás zostane len malá bodka svojej farby, ktorá sa stane súčasťou veľkého obrazu...

Skôr ako som z obrovského dubu odtrhol papierik s nápisom “kliatba“, som sa nadpozemským veciam smial. Díval sa na ne ako na deku popretkávanú výmyslami, ktorou si zakrývame jednotvárnu realitu. Lenže niektoré predmety skrývajú viac ako len to čo na nich vidíme.

Bolo raz jedno dievča. Nebolo ničím odlišné od iných, no i tak ho vyčlenili zo spoločnosti. Hovorí sa aké sú deti nevinné, no ona také reči počúvať nemohla. Možno sa len na niekoho zle pozrela. Možno niečo zlé povedala... Ale odrazu ňou začali všetci pohŕdať, nanávidieť ju a zosmiešňovať. Jej prospech upadol. Zo školy chodila do neďalekého lesa. Mala tam strom pod ktorým mohla roniť slzy a až keď sa vyplakala bola schopná ísť domov. Tam však nikto jej správanie nechápal. Rodičia ju časom označili za omyl. Vtedy, keď sa to stalo, ušla z domu. Tam k svojmu stromu, aby mu zaprisahala dušu. Za každý raz čo plakala chcela smrť. Nezmyselnú. Rovnako ako bola nezmyselná nenávisť, ktorú k nej všetci smerovali...
Dievča sa už nikdy nenašlo. No v mestských záznamoch by ste našli deň, v ktorý z neznámych príčin zomrelo v meste veľké množstvo mladých ľudí.

Všetko nadpozemské, je však aj neuveriteľne krásne. Ako smrť, ktorej príčina za sebou skrýva príbeh, po ktorom naberie rozmery dovtedy nevídané.
Aspoň tak to vidím po tom, čo mi o sebe rozpovedala. Je pravda, že moje vnútro ovládol strach. Bol obrovský a celý čas kým rozprávala, nedovolil mi ani žmurknúť. Všetko to opadlo, keď sa blížila ku mne. Všimol som si, že vietor jej telo ignoruje. Ignoruje jej vlasy, šatstvo, ale i tak sa na chvíľu obzrela smerom z kadiaľ fúkal. Akoby si ním nechala obmyť tváre.
Rozlomilo to vo mne strach a ten sa zosypal na dno nenávratna.
Prvýkrát, aj keď nevedomky, som začal skúmať prízrak. Nikdy som nemal nadanie na fyziku, chémiu, či iné predmety, ktoré vedú k bádaniu. Ktoré posúvajú ľudstvo vpred a vďaka ktorým sa tento pokrok meria. Vlastne ma to ani nikdy nelákalo. Dnes už môžete mať doma spievajúci záchod, prejsť polku sveta za jediný deň, pozorovať zrodenie hviezd, ale stále sa niečo v nás bojí tmy. Akoby sme si poznávaním svetského, skúšali odľahčiť od strachu z vecí o ktorých nič nevieme. Možno si svorne myslíme, že ak bude dostatočne veľa toho, čo poznáme, zavalí to podobné pocity a tie sa raz pod tým úplne stratia. Lenže vybafnite spoza rohu aj na najväčšiu kapacitu planéty a napriek všetkému tomu čo vie, sa zľakne...

To čo stálo predo mnou bolo pre mňa rovnako skutočné, ako ktorýkoľvek list na zemi, ktorýkoľvek konár stromu, či mravec potulujúci sa v tráve. Bola tam a aj keď svet nevnímal ju, ona vnímala svet...
Vnímala vietor, aj keď ten o ňu ani len nezavadil. Vnímala zem po ktorej chodila a vnímala mňa, ktorý jej dušu odtrhol od stromu s ktorým bola spätá.



II.



Zobral som si ju domov ako túlavé zviera. Chcel som si ju tam odviesť za ruku, ale keď som sa jej snažil chytiť, prešiel som cez ňu. Nie celkom ako prázdnym priestorom. Jej existencia bola chladná a niečo z toho chladu pri pokusoch dotknúť sa jej, rado ustalo na človeku. No netrúfam si povedať, či je to telo, na čom som ho skutočne pocítil...

-Ísť? Kam?

-Preč.

-Spolu?

Prikývol som. Oči mi zablúdili ponad veľkú lúku rozťahujúcu sa pod dubom. Slnko skoro zapadalo. Dnes naberalo nebývalí klud a hrialo tak akurát, aby si naň človek nemohol sťažovať.
Nikdy som nenosil hodinky, vedel som čas odhadnúť podľa neho.
Vtedy sa ma dotkla...

V podstate bola vrahom. Mala na svedomí mnoho smrtí a ja viem, že tá nevraživosť voči ľuďom v nej stále bola. Tvorila jej kostru. Podopierala jej telo v tom prapodivnom bytí. Ale pokožku, tú mala celú zo smútku. Poznáte ten pocit, ktorý vám ostane na líci po slze? Nie keď už schne, ale keď viete, že sa po tej istej cestičke, zošuchne ešte mnoho ďalších.
Tak bol cítiť jej dotyk. Zvláštnym vlhkom, ktoré vo vyschnutie ani nedúfalo.

Čo tvorí telo prízraku ? Myslím, že je to len cit. Hovorí sa, že práve ten v človeku časom zreje. Možno sme všetci iba strom s jedným plodom a keď raz opadne, nebude nič viac a nič menej, ako my samotní. Nebudú rozdiely v majetkoch, v rozumových schopnostiach, v postavení. Bude len to, čo sme do neho vložili a v čo vďaka tomu dokázal vyrásť.
Tak i ona je teraz len tým, čím bola, keď opadla. Už to nie je dievča, ktoré malo sny, ktoré malo problémy, či radosti. Je to len zmes citov, ktoré v nej boli, keď sa dobrovoľne oddala pádu..



III.



Možno som blázon. Možno je len prejavom môjho šialenstva. Akousi výplňou, ktorú si myseľ, kým ešte bola triezvou, nikdy nemohla nájsť.
Tá pravdepodobnosť je priveľká, ale čo je ma po nej. Nenachádzajú snáď ľudia najčastejšie naplnenie v tom, čo si samy darujú ? Predstavy o moci, o viere, o veciach tak veľkých, že ich jedna hlava nepojme. Čo by bolo zlé na tom, ak by som mal len jednu jedinú osobu? A nepotrebujem nespočet hláv, aby ju držali nažive.

Sedávam pred ňou so zloženými rukami. Lakte sa mi opierajú o písací stôl a váham. Kto z nás vlastne skúma toho druhého viac?
Usmeje sa.
-Vyzeráš múdro.

Usmejem sa.
Pretože som vlastne hlupák. Pozastavujem sa nad niečím čo nechápem. V hlave mi nezostáva myšlienka na myšlienke a ona mi povie práve toto...

Sleduje ma rovnako ako ja sledujem ju. Stojí za mnou keď si plním svoje novinárske povinnosti, keď umývam riady, či odpočívam pri knihe. Človek by povedal, že bude ako iné dievčatá. Namosúrená, pretože som ju pozval k sebe a nie je to ona čomu sa celé dni venujem. Naopak, akoby bola rada, že to robím.
Všímam si, že na mňa často hladí zvedavosťou. Vtedy, akoby stratila zo svojho chladu. Pozerá na mňa zadumanými očami, rovnakými akými hladievam na ňu. Akoby jej nedávalo zmysel čo robím, čím som a kam spejem v svojom konaní.
Vlastne občas... Akoby to nedávalo zmysel ani mne samotnému...



IV.



Nenávisť je niečím nepekným. Špatí nás svojským štýlom, preto ju v sebe radi skrývame na odľahlé miesta. Dokonca aj keď z nás neprestajne prúdi, vie byť natoľko hlboko, že si ani nedokážeme poriadne vybaviť jej zdroj.
Je to už pár dní čo moju malú neter odviezla sanitka. Nikdy ma nenapadlo, čo v nej prebudia deti, ktoré sa dostanú do jej blízkosti. Viem, že to nespravila schválne, je to len časť z nej. Tá, ktorá kedysi priniesla toľko smrti a ani pri tom nezaváhala.

Ak sa môžu ľudia zmeniť za života, dokážu to aj po smrti? Niekedy z nej mám pocit, že to ide. Že sa usmiala na veciach, na ktorých jej to predtým nešlo. Ale inokedy mi príde, že toho s čím sme z tohto sveta odišli sa nikdy nezbavíme.
Možno som si na svoje ramená zobral váhu, ktorú nemožno uniesť. Viem... Sám seba, často presviedčam, že chcem vďaka nej len prísť na veci, na ktoré nikto iný predo mnou neprišiel, ale pravda je asi trošku obšírnejšia. Trápi ma príbeh, ktorý sa s ňou tiahne. Veci, ktoré už nevezme nikto späť.
Ako keby si ich ani poriadne neuvedomovala. Možno v tom všetkom videla len spravodlivosť. Niečo čo sa začalo zlom a hoc opäť zlom, nakoniec sa urovnalo. Ale čo prostriedky? Keď sa na to tak pozriem, jej čin nebol taký hrozný od toho, čo vidím každý deň. Rozdiel ostáva, len v tom, čo kto po sebe zanechal. Po niektorých zostane len jeden pochrámaný charakter a jeden znepríjemnený život, po iných kopec mŕtvych a jedna prekliata duša.
Spravodlivosť je ilúzia, ktorú človek nedokáže vyplniť. Aspoň nie v smere v akom si to nahovára. Túžba po tom, vyrovnávať skóre, akoby bola sama o sebe kliatbou. Tlačí si na vnútro aj toho najmierumilovnejšieho človeka, kým v tom tlaku celé nepodľahne. Zlomí sa a už nikdy sa nedá dokopy.
Akoby cítila, že nad tým rozmýšľam. Odvtedy totiž neprehovorila, iba sa každým dňom tvári previnilejšie. Vlastne mám pocit, že ma každým dňom opustí...
A ja... Ja som na tom tak isto.
Hnevám sa na seba. Ako každý človek, vedome, či nevedome, hľadám vinu vo svojom vnútri, vo svojich činoch a tá vina ma máta viac, ako ktorýkoľvek prízrak. Keby bol život iba snom, každý by ho mohol uchopiť po svojom. Byť takým akým chce v ideálnom svete. Život je však iba prológ. Pred príbehom, ktorý ukáže nakoľko sme tým, čím sme vždy chceli byť. Ja len dúfam, že aj potom bude mať jeho hlavná postava možnosť prezrieť...

Zobudil som sa na to, ako sa mi pod perinu vnára chlad. Studená noha obopla tú moju a na hruď mi dosadla jej hlávka. Stisla ma, akoby som bol jej plyšová hračka. Nesmelo som na jej chrbát položil ruku. Nevedel som, či právo dotknúť sa jej, udeľuje ona sama, alebo niečo také, zostane z mojej strany navždy neuskutočniteľné...



V.



Boli to už mesiace, čo som zavretý doma a neviem sa nabažiť dievčaťa, ktorého sa nemôžem ani z vlastnej vôle dotknúť. Niekedy rozmýšľam, ako by som mohol svoju dušu pripútať k jej stromu, zabiť sa a ostať navždy s ňou.

„Nechceš mať raz rodinu a deti?“ „Vieš, že si ťa tu chcem nechať navždy.“ Zosmutnela a so zvláštnou výčitkou v očiach sklopila zrak. „Niektoré príbehy sa bojíme dokončiť. Zaprisaháme im svoju dušu a máme strach, že keď skončia, nadobro o ňu prídeme.“ Akoby mi tým povedala, že aj ja som už...
Točím sa v zvláštnom nežití len pre pohľad na ňu, akoby na mňa zabudol celý zvyšok sveta. Rodina, priatelia, dokonca aj zamestnávateľ, ktorý ma zvykol obháňať aj niekoľkokrát do dňa.

Na stole už nejaký čas leží kôpka papierov. Pamätám si, že to mala byť kniha o nej. „Anatómia prízrakov.“ Myslel som, že to bude trhák. Niečo čo zmení môj život. Nebola to však kniha, ale jej obsah, ktorý to dokázal. Poviete si: „Veď to sa stáva.“ Áno, stáva...
Všetko však bolo stále viac a viac pochmúrnejšie. Každý dotyk bol studenší a každý úsmev prázdnejší. Začala sa mi rozpadať pred očami. Blednúť a strácať sa. Bola to posledná vec, ktorú som musel pochopiť.
Nič nie je večné. Život, sny, smrť... Sme ťahom štetca a zároveň celou maľbou. Pretierame jeden obraz za druhým. Západ slnka nahrádzame jeho východom. Nahrádzame ľudí a pocity. Rodinu láskami a lásky opäť rodinou. Realitu snami a život, ten striedame so smrťou. Na striedačku sa bojíme umrieť, aby sme mali neskôr strach žiť. A o tom celý svet je. Pretvárať a nahrádzať. Zažívať dookola to isté, no vždy o kúsoček inak.
Nie ona chladla...
Prízrak si neuvedomuje čím je, kým mu to niekto iný nedá najavo.

Musel som sa stať prízrakom, aby sa sama oslobodila od toho údelu. A ona ním musela prestať byť, aby som ním naveky neostal ja sám.

 Blog

7 1 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu