Pred niekoľkými rokmi, ešte než sa to všetko začalo, som strašne chcela chcieť. Nemala som ani štrnásť a už vôbec nie poňatie o tom, čo je byť. Na svete nebolo nič dôležité, nič za čím by sa oplatilo ísť až do vyčerpania posledných zvyškov síl. Chcela som chcieť všetky tie veci, ktoré vidíte v tínedžerských komédiách a zažívate naokolo, keď vaše najlepšie priateľky zisťujú, čo je to láska. To všetko, čo si prečítate v dievčenských časopisoch a preklikáte sa k tomu na vyšperkovaných pokecových profiloch. Nikdy sa mi to však nepodarilo.

Pred niekoľkými rokmi, už sa nejaké veci aj skončili, som strašne chcela necítiť. Nemala som ani šestnásť a bolelo ma srdce tak veľmi, že som si nevedela spomenúť aké to bolo bez tej bolesti. Budila som sa z nočných môr a nikdy nechcela zaspať. Bála som sa ľudských dotykov a hrejivých slov. Bála som sa vlastného úsmevu a toho, čo som videla v zrkadle. Osobného zlyhania. Toho, ktoré prišlo.

Pred pár rokmi, keď niektoré veci začínali, som strašne chcela cítiť. Cítiť lásku k človeku, ktorý ma postavil z kachličiek v kúpeľni a varil mi čaj. K človeku, ktorý vyhlasoval, že sa stanem jeho ženou. Nemala som ani osemnásť a nevedela som, čo robiť. Život vedľa neho ma ničil, život bez neho bol zničený. Bála som sa byť sama a on ma samú nechával často. To, čo som si myslela, že vyliečil, len prekryl kopou ďalších rán a ja som bola odsúdená sa už nikdy nespamätať.

Nedávno, keď sa veci začínali uberať správnym smerom, som strašne chcela udržať všetkých okolo mňa na nohách. Všetkých zachrániť a všetkým pomôcť. Nepodarilo sa mi to. No ja som sa nikdy nechcela vzdať, až ma to nakoniec stiahlo so sebou. Celý ten život do tej chvíle sa mi zdal ako jeden premárnený okamih za druhým. Stále pred niečím utekať a schovávať sa. Ignorovať problémy, tváriť sa, že sama neexistujem. A v konečnom dôsledku snažiť sa neexistovať.

Pred dvadsiatimi troma minútami som si uvedomila, že stojím na nohách a ani neviem kedy sa to celé zomlelo. Sedím v posteli a strašne chcem, aby tu On ležal so mnou. Konečne sa mi v živote niečo podarilo. A darí sa mi to už takmer dva roky. Konečne som si niečo vybojovala. Sama pre seba, sama za seba...

No otriasť zo seba všetku tú boľavú minulosť asi nedokážem nikdy...

 Blog
Komentuj

2 komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  17. 3. 2013 01:59
toto znie UPLNE ako nieco, co by napisala mkamka. inak gratulujem k uspechu a prajem vela sil
2 
fotka
midnight  2. 7. 2016 02:16
Celý ten život do tej chvíle sa mi zdal ako jeden premárnený okamih za druhým. Stále pred niečím utekať a schovávať sa. Ignorovať problémy, tváriť sa, že sama neexistujem. A v konečnom dôsledku snažiť sa neexistovať.
Napíš svoj komentár