Shapeshift

Ešte vždy sa snažím pochopiť tú samotu. Nie osamelosť, ani túžbu po prítomnosti inej ľudskej bytosti. Samotu. Vraciam sa k momentu, v ktorom som prvýkrát v živote čítala Murakamiho. Bolo horúce popoludnie na začiatku júla a ja som ležela v lehátku na záhrade mojich rodičov. Sama. Osamotená. Od tej chvíle sa snažím rozhodnúť, či Murakami áno alebo nie. Bol to dar od mojej novej najlepšej kamarátky, s ktorou sme si tak trochu vzájomne zachránili život jedným šialeným dobrodružstvom, ktoré pre mňa skončilo mánickou epizódou a stratou hlasu na týždeň a pre ňu rokom počas ktorého sa štyri krát presťahovala a zrejme našla svoju životnú lásku. Môj momentálne druhý najobľúbenejší človek na planéte zhrnul svoj názor na Murakamiho do: He is weird. Mal pravdu, príbeh bol weird. Ale zároveň bol veľmi dobre napísaný a preto si myslím, že to pochopenie príde neskôr. 

Tak to už s vecami býva, prichádzajú ku mne spätne. Môj mozog to robí často, ukazuje od minulosti, toto je tá chvíľa kedy sa to stalo, tu máš svoje vysvetlenie, choď a prečítaj si ten príbeh znova, choď a preži tie pocity znova, teraz tomu už budeš rozumieť. Niekedy rozumiem. Inokedy nie. Občas mám momenty toálneho prezretia, kedy je všetko jasné a tiché aspoň na moment. Čisté a organizované, dávajúce zmysel. Občas cítim, že to tam niekde je, ale nedokážem to uchopiť. Je to ako farebná rybka tesne pod vodnou hladinou. Farby sa menia z odtieňov žltej a oranžovej cez červenú k striebristo hnedastej farbe až po zelenú a modrú a tyrkysovú. Je to tam a je to úžasné, ale pri každom pokuse o dotyk, som neúspešná. Rybka sa hýbe. Svet sa hýbe. Ja sa hýbem.

Presne ako osamotenosť. Je ako rybka. Väčšinu času prináša pokoj, inokedy zmení svoju formu na kurzor blikajúci na prázdnej stránke, ktorá nikdy nebude zaplnená, alebo na dlhú správu v súkromnom chate, ktorá nikdy nebude odoslaná, alebo na hanblivé Ahoj, ktoré nikdy nebude počuté. Transformuje sa do osamelosti a smútku. Ako keď sedím niekde s ďalšími ľuďmi, v plytkých konverzáciách, ktoré len prikrmujú prázdnotu. Je to úplne iný druh zármutku. Skrytý v strohých vetách, skrývaných pocitoch a blednúcich spomienkach. Mozog ukazujúci do minulosti v zúfalom pokuse poskytnúť pochopenie. Nikdy nedovolí mysli ísť a snívať a fantazírovať o budúcnosti.

Pamätám si, že veľmi dlhý čas, som nebola schopná žiť v prítomnom okamihu. Určité veci a hlavne ľudia, ktoré chýbali v mojom živote, robili okamihy tak nejak horkosladkými. Tak som ich nechala plynúť. Miznúť. Musela som presvedčiť samu seba, aby som nechala veci ísť. A spravila som to písaním, držala som ľudí, ktorí sú preč, živých v príbehoch. Napísala som im nové životy, nové zážitky a pocity. Formovala som ich, starala sa o nich, dala som im ďalšiu šancu. Potom som prestala, približne vtedy, keď som sa začala cítiť sama sebou. V prítomných okamihoch, užívajúc si maličkosti, nechať moju myseľ ísť a hrať sa na asociácie spájajúc nespojiteľné. Krátke momenty kedy som ja bola ja, zvyčajne v osamotenosti.

Osamotenosť nie je zlá. Kým nezmení formu.

 Pseudoblog

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu