dni bežia, zlievajú sa do týždňov a tie do mesiacov. Tvoja neprítomnosť je stále zožierajúca. Mám pocit, že ubehli roky, v mojom živote sa toho udialo toľko, že to nestačím sledovať a netrúfam si odhadnúť, kde je koniec. Chýbajú mi naše dôverné rozhovory, bolo by príjemné porozprávať sa s niekým, kto o mne všetko vie a pred kým nemusím nič skrývať. Kiež by to bolo také jednoduché.
Niekedy mám pocit, že všetko, čo sa stalo ani nie je skutočné. Moje spomienky na vás akosi blednú, možno je to tak lepšie. Možno je lepšie, že tu nie je nikto, kto by mi vás pripomínal. Ani tá bolesť už nie je taká skutočná, občas v srdci slabo pulzuje, no netrvá to dlho. Akoby si ani ona nebola istá, či sa udiali udalosti kvôli ktorým existuje. Je to mätúce. Nechýba mi, no nestihla som si všimnúť, kedy sa to zmenilo. Žila som s ňou príliš dlho, bola to moja súčasť, naučila som sa s ňou zaobchádzať...je mi bez nej akosi prázdno. Ako mám vedieť, že to všetko bolo skutočné, keď to už ani nebolí?
Všetky tie spomienky...na jeho úsmevy, ktorých bolo tak málo. Na A. a jeho oči, ktoré mali tú najneskutočnejšiu farbu na svete, na teba...všetko sa zdá po okrajoch tak rozostrené, akoby sa mi to bolo len prisnilo. Ako to mám vedieť? Ako mám vedieť, že to bola realita? Ani tvoj muž už nie je mužom, ktorého som poznala.
Vždy sa mi to zdalo neskutočné. Že ste si vybrali práve mňa...nikdy som si nemyslela, že sa k vám hodím, že k vám patrím. Občas mám pocit, že to tak všetko malo byť...že ja som bola zlomovou udalosťou, ktorá všetko zničila...
Ach, Juls...prečo je to všetko tak zložité a komplikované? Ničomu tu už nerozumiem a som z toho nešťastná. Pred istým časom, som si želala zabudnúť, chcela som, aby sa isté udalosti proste vymazali z mojej minulosti, akoby sa nikdy neboli stali. Teraz mám z toho zmiešané pocity. Všetko mi to chýba, tak veľmi mi to všetko chýba. A je to o to horšie, že ste všetci odišli v polovici vety, veci zostali nevypovedané a nedoriešené. Neukončené. Tak akosi v tom najlepšom.
Mám pocit, akoby som teraz žila úplne iný život. Akoby som bola niekto celkom iný, akoby celá moja minulosť len prešla okolo mňa a ovplyvnila cestu, ktorou som sa vydala. Je to tak zvláštne, vlastne ani neviem, čo s tým pocitom urobiť.
Asi by som sa mala porozprávať s Milanom, alebo zavolať Tvojmu mužovi...
Juls...prečo si ma tu nechala? Aspoň ty si mala zostať, keď už nikto z nich. S tebou by môj svet mohol byť navždy kompletný, takto v ňom budeš stále chýbať.
Čo s tým mám preboha robiť?
Maj sa pekne, Juls, nech si kdekoľvek.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár