Môj veľký svätobernardský pes, mal iba tri roky. Bola som naňho hrdá. Boli sme s ním párkrát na výstave, ale ani jedného z nás to nebavilo tak sme to nechali. Aj tak bol najkrajší, veď bol môj.
Keď bola voľná cesta, prešla som s ním na druhú stranu do parku. Bolo to v podstate naproti nášmu domu. Fenku, ktorú videl, sa nám už stratila z dohľadu. V parku bolo príjemne. Sem-tam mi vietor postrapatil vlasy. Mala som rada letné večery. Dúfala som, že ešte nie je príliš neskoro na zmrzlinu. Bol tam jeden stánok, v ktorom robil kamarát. Prišla som sa miesto, kde zvykne stávať, ale už odišiel. Zaobišla som sa teda bez nej. Našla som palicu, ktorú som hádzala Berdimu. On mi ju s vernosťou vždy priniesol. „Berdi aport!“ zakričala som hádžuc mu ju. Poslúchal ma. Musel. Keby ma taký obrovský pes neposlúchal a bol by na vôdzke bol by so mnou koniec, lietala by som ako balón. Zrazu na mňa skočil a ja som spadla. Bolo to ako vraziť do steny. Vážne som ho vyhrešila a povedala, že sa ide domov. I tak sme už boli vonku dosť dlho a mali mi priniesť pizzu. Zahli sme za roh a privítal nás náš dobre známy žltý dom.
Otvorila som bránu a prešla cez záhradu. Po okrajoch sme mali vysadené stromy. Vedľa domu sme mali už spomínanú terasu a bazén. Obišla som to dookola a našla tam mamku a spoločnosť jej robil môj vysoký, svetlovlasý otec, ktorého zelené oči vás na jednej strane prevŕtali do špiku kosti a mali ste pocit, že o vás vie všetko, na druhej také plné nehy. „Ahoj, počul som, že sa ide na výlet.“ Povedal s nadšením. „Jasné, že sa ide. Čo si si myslel? Mám to tam príliš rada. A keby sme tam nešli začali by nám tam pribúdať pavúky.“ Zasmiala som sa a pokračovala,: „Idem hore, Berdiho vám tu nechám.“ Otočila som sa k psovi a povedala mu nech tu ostane s mamkou a tatkom. Nebrávala som ho do domu. Za prvé rodičia mi to už na začiatku, keď sme ho kúpili, zakázali a za druhé nechcelo sa mi jeho laby vždy utierať. Domov chodil iba ak boli veľmi silné mrazy alebo zlé počasie. Ale väčšinou bol v búde za domom. Ja som sa vyzula a šľapky som preniesla v rukách ku vchodovým dverám. Ešte som skočila do kuchyne zobrať si fľašku s džúsom a vtom som počula ako niekto zvoní na bránku. Bol to roznášač pizze. Išla som mu otvoriť. Keď som prišla vyzeral vystrašený. Na takýto výraz som bola zvyknutá. Bolo to úplne normálne, keď že mi za chrbtom stál obrovský bernardín s ohlušujúcim brechotom. Vyplatila som mu danú sumu, zobrala si pizzu a pozdravila sa. Až priveľmi sa ponáhľal k autu. Toho tu už asi neuvidíme, pomyslela som si a zasmiala sa.
Celú cestu do domu na mne môj pes doslova visel. Teda nie na mne ale na mojej pizzi. Keď som ho vymkla vyzeral zúbožene. Vedela som, že beží k dverám do obývačky a snaží sa dostať dnu odtiaľ. V tom mu však zabránia moji rodičia. A ja som si pekne odniesla moju pizzu do izby. Nevedela som či ešte Edward bude online, ale úprimne som v to dúfala. Bol. A dokonca mi napísal, kde som. Potešilo ma to, lebo to stálo v kontraste s jeho inak chladným správaním. Vysvetlila som, že som bola vonku so psom a doniesli mi pizzu. Zaželal mi dobrú chuť. Opäť sme sa zarozprávali a ani som si nevšimla kedy som ju dojedla. Vstala som iba na toľko aby som si zapla hudbu. Medzitým som sa pozrela čo ide v ten večer v televízii, ale nič nezaujalo moju pozornosť tak som sa sústredila iba na chat. Napísala som sms-ku priateľke Lucy. Spýtala som sa jej ako sa má, čo robí a podobné záležitosti. Odpísala mi v pomerne krátkom čase. Bola v Mexiku a užívala si teplo. V tom sme sa líšili a bol to asi jediný väčší rozdiel medzi nami. Ona mala rada aj horúčavy aj zimu a ja iba zimu. V lete som zniesla maximálne dvadsaťpäť stupňov, potom som sa cítila ako jedlo v piecke. Ostala som hore dlhšie do noci ako som bola zvyknutá, lebo sa mi nechcelo rozlúčiť sa s Edwardom, ale nakoniec zvíťazila únava. Tak som mu popriala dobrú noc a šla spať. Vedela som, že zajtra mi už nenapíše. To bola funkcia chatu. Skrátiť si chvíľu voľna alebo nudy. Mohol si si písať s kým chceš a potom si už nikdy nenapíšete ani si nespomeniete jeden na druhého. Bolo mi to trochu ľúto, lebo sa mi zdal veľmi fajn.
Noci som mávala bezsenné a len občas sa mi prisnil nejaký sen, ktorý som ráno zabudla. Dnes som však mala až príliš živý sen, ktorý mi v pamäti ostal. Snívalo sa mi o tom ako som bola na našej chate, ako som tam mala svojho vlastného koňa, ako som prešla celé okolie na chrbte tátoša až kým... Až kým som nezbadala postavu v čiernom. Kôň sa splašil a ja som padala a padala.
Vtom som sa zobudila. Bola som spotená a rýchlo som dýchala. Bolo päť hodín ráno. Otočila som sa na druhý bok, a snažila sa opäť zaspať. Nedarilo sa mi to a tak som vstala, zobrala si župan. Vošla som do kúpeľne, osprchovala sa a potom som sa vrátila do izby. V zápale nudy som si vzala prvú knihu, ktorá mi prišla pod ruku a začala ju čítať. Bol to Bella a Sebastian. Moji obľúbenci z radov detí. Bella je pes žijúci so svojím Sebastiánom a spolu prekonávajú skúšky v troch knihách. Najradšej mám poslednú v ktorej sa spozná Sebastian so svojím otcom. Je to veľmi milá kniha a tú som teraz čítala. Hneď som nalistovala posledné strany a ako vždy sa mi v očiach zjavili slzy. Potom som čítala od začiatku. Tak som strávila najbližšiu hodinu a keď sa mi zdalo, že už je dosť hodín vstala som a zišla dole. Išla som rovno do kuchyne.
Rozhodla som sa urobiť rodičom raňajky do postele. Bola sobota a nikam sa neponáhľali. Zohriala som vodu, urobila kávu. Potom som išla do chladničky a moje nádeje na krásne prekvapenie sa rozplynuli. Nemala som im to z čoho urobiť. Dnes som mala ísť nakúpiť potraviny. Pár obchodov majú otvorených nonstop. Mala som asi hodinu kým vstanú. Vbehla som čo najtichšie po schodoch nahádzala na seba nejaké to oblečenie, schmatla peňaženku a išla do obchodu. Najbližší bol pätnásť minút peši tak som si trochu pobehala. Urobilo mi to dobre. Začala som rozmýšľať, že to zaradím do rozvrhu prázdninového dňa.
V obchode bolo pusto, aj predavačiek bolo žalostne málo. Nevedela som čo si o mne myslia SBS-kári , ale pozerali na mňa akoby som niečo chcela ukradnúť. Poloúprimne som sa na nich usmiala a pokračovala v nákupe. Nákup mi zabral skoro tri štvrťhodiny. Cestou domov som chytila skorý autobus tak som to stihla za pár minút a pravdu povediac sa mi nechceli vláčiť tašky peši, síce som si vzala ruksak ale aj tak som mala niečo v rukách. Berdi ma privítal s brechotom, rýchlo som ho však umlčala. Doniesla som nákup do kuchyne a dorobila raňajky.
Rodičia sa doteraz našťastie nezobudili, ale bolo načase aby vstali. Zobrala som veľkú tácku, skontrolovala svoje dielo a s pocitom uspokojenia som to odniesla do spálne. Bola neveľká so vstavanou skriňou a manželskou posteľou. Po bokoch boli dva nočné stolíky. Potichu som vošla v sprievode Berdiho. Podišla som k posteli a pobozkala každého na tvár. „Dobré ráno. Vonku svieti slniečko.“ Povedala som. Nechcela som ich zobudiť násilne, to by celú atmosféru pokazilo. Podarilo sa mi to. Obaja sa zobudili a vyzerali trochu mimo. Tak som im všetko objasnila. „Nech sa páči raňajky do postele. Je sobota, takže si ich môžete vychutnať.“ Ukázala som na tácku. „Dobrú chuť.“ Dodala som a pekne vypochodovala z izby so skvelou náladou. Ešte stále vyzerali mimo, pozreli však na seba a pomaly sa pustili do svojich raňajok. V kuchyni bolo všetko poupratované, tak som vyšla do mojej izby, zapla notebook, rádio a rozmýšľala čo dnes budem robiť.
Ťahalo ma na menší výlet na bicykli. Nebolo tak teplo, a chystala som sa zobrať aj Berdiho. Počkám ešte hodinku a potom pôjdem. Zbežne som pozrela predpoveď počasia, a s potešením som zistila, že dnešný deň bude na to ako stvorený. Zišla som dole k rodičom. Už dojedli a chystali sa to odniesť, no ja som bola rýchlejšia, zobrala prázdne nádoby a odišla do kuchyne, kde som ich umyla. Ani som si nevšimla, že stoja za mnou. Skoro som skríkla. „Prepáč zlato. Ale chceli sme sa ti poďakovať. Ďakujeme za výborné raňajky.“ Usmiala sa na mňa mama. Pridal sa aj tatko. „Nemáte za čo. Urobila som to rada.“ A tak trochu z nudy. Zasmiala som sa. Pocítila som červeň v tvári. Rýchlo som sa vyhovorila na kamaráta, ktorý čaká na odpoveď na chate. Žiaden nebol, len nerada som prejavovala svoje nálady pred inými ľuďmi, ani len pred mamkou, ktorej som bezhranične verila a so všetkým sa zdôverila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár