„Nie je skoro, zvyčajne tak vstávam.“, napísala som, nepovedala som, že už sú tomu tri hodsiny čo som vstala. Prekvapilo ho to, veď sú prázdniny, treba sa vyspať, podotkol. Mne sa také vstávanie páči. A mám celý deň pred sebou. To mi pripomenulo, že by som sa mala začať chystať. Vysvetlila som, že mi bude trochu dlhšie trvať odpisovanie a išla som si pripravovať veci a medzitým som mu odpisovala. Keď som mala všetko pripravené, neodolala som a spýtala som sa ho, či tu bude večer.
„Áno budem tu, napíšem ti?“, dostala som odpoveď.
„Ja ti napíšem.“, odpovedala som. Cítila som ako mi červenie tvár, nevedela som však prečo. No už musím ísť, tak pekný deň, pozdravila som, odhlásila sa a vypla počítač.
Vonku svietilo slnko a ja som si zobrala krátke nohavice a tričko na ramienka. Predtým som si ich starostlivo natrela opaľovacím krémom. Nepotrebovala so spáleniny. Do ruksaku som si zbalila vodu a nejaké tyčinky, vodu pre psa a veľkú vôdzku, a ešte veci ako mobil a peňaženka. Hodila som si ho na chrbát a pobrala sa do garáže. Tam som mala červený bicykel, celo odpružený, jednoročný. Skontrolovala som kolesá, brzdy a všetko fungovalo. Vytiahla som ho z garáže a oprela ho o stenu. Vbehla som ešte do domu, rozlúčila som sa s rodičmi popriala pekný deň a odišla som.
Berdi klusal vedľa mňa. Prešli sme popri Joshovom dome, kamaráta zo školy, ktorý mal byť na dovolenke niekde na druhom konci Ameriky. Keď mi došlo čo som videla vrátila som sa. Pred domom stálo ich auto. Zliezla som z bicykla a zazvonila. Dúfala som, že sa nič nestalo. Prišiel Josh. Mal plavé vlasy padajúce mu až po ramená. Hnedé oči mal veľké a prívetivé. „Ahoj Cate!“ pozdravil ma prekvapene. Ja som tu tá prekvapená, nie ja som sa vrátila o tri týždne skôr, pomyslela som si. „Ahoj Josh! Videla som auto a tak som myslela či je všetko v poriadku. Mali ste sa vrátiť až o niekoľko týždňov.“ „Vlastne, máš pravdu, z-zomrel mi dedko.“ Na konci sa mu zlomil hlas. Keď pominulo prvotné prekvapenie, na tvári sa mu zračil smútok a útrapy. Tiež ma to vykoľajilo. Poznala som jeho dedka, bol to skvelý muž, plný života. Keď som bola menšia robil mi všelijaké figúrky, mala som ich doma celú kopu. „Och, to mi je ľúto. Úprimnú sústrasť.“ povedala som objímuc ho okolo pliec. Nebol oveľa vyšší ako ja. Nechal sa objať. Cítila som, že aj mne sa začínajú do očí hrnúť slzy. Rýchlo a nenápadne som ich utrela. „Prepáč ale nepozvem ťa dnu, je to tam..... vieš otec je z toho veľmi zničený. Nikto to nečakal. Stalo sa to náhle.“ Hovoril trhane, aj on bol zničený. „Samozrejme, to je jasné. Keby si niečo, čokoľvek potreboval, zavolaj!“ vyzvala som ho. Keby som mu mohla nejako pomôcť. Jeho reakciu som nečakala.“Catherine? Nevadilo by ti keby som išiel teraz s tebou?“ vyhŕklo z neho. Hanbil sa za svoje slová. „No, áno, ak chceš.“ odvetila som. „Len si zabehnem po nejaké veci.“ povedal náhlivo a vbehol do domu. Za chvíľu bol vonku.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
sibbonah
23. 10.októbra 2010 14:54
Dobré až na Edwarda....a tie angl mená
Napíš svoj komentár