„Žiadne také, je to na mňa“ povedala som s úsmevom. Premerala som si ho pohľadom. Nezdalo sa mi, že za tým všetkým je „len“ smrť jeho dedka. Tiež mi zomreli starí rodičia nikdy som však neutekala z domu. Nechám ho však nech mi to povie sám, keď bude chcieť. Všimol si, že ho premeriavam.
„Myslíš si, že som zbabelec?“ spýtal sa podráždene, vzápätí to však oľutoval. „Prepáč, som na nervy. A áno som asi zbabelec.“ Chcela som namietnuť, no on sa iba usmial a pokračoval, : „Videl som ti v očiach, že tušíš, že nie je všetko okay. Cate, si moja priateľka, viem, že tebe môžem dôverovať. Zavolali nám pred ...hmm necelými dvomi dňami. Že, že ho našli. Otec hneď začal baliť a mama tiež neváhala. Ale potom akoby otcovi, ja neviem, preplo, on začal kričať, že je to jeho vina, potom, že jej. Dúfam, že sa z toho dostane, ešte som ho nevidel, takého zničeného.“ Hovoril vzrušene, a rýchlo. Pomaly som ho hladila po chrbte. Bola som však nervózna. Nemala som rada, keď ľudia plačú a neviem čo mám povedať. „To bude dobre. Moja mamka sa tiež obviňovala, keď jej zomrel otec. A aj ja sa budem. Je to už naša vlastnosť. Ale prejde ho to. Teraz ťa hlavne potrebujú. “ Povedala som znovu ho objímuc. Chvíľu sme tam tak sedeli. „Ďakujem.“ povedal po chvíli. Stále mal červené oči, no boli suché. Opäť to bol ten Josh, ktorého som poznala od malička. Bol plný odhodlania a sršala z neho jeho tvrdohlavosť. Bola som spokojná sama zo sebou. „Prepáč za moje predošlé správanie. Neviem čo ma to pochytilo.“ Povedal pevným hlasom. Usmiala som sa. Pozrel na mňa a premeral si ma. „Si moja najlepšia priateľka.“ Dodal červenajúc sa. Zdalo sa mi, že myslí na niečo viac, zľakla som sa, nechcela som prísť o naše priateľstvo. „Josh, ale nemyslíš o mne viac ako o kamarátke? Však?“
„Oó, nie, to by som si nikdy nedovolil.“ Dúfala som, že je to pravda.
Ostali sme tam ešte pár minút a potom som sa už chystala na odchod. „Už ideš? Nemôžem ísť ešte kúsok s tebou?“ spýtal sa ma. „Mhh, jasné, prečo nie.“ Tak som teda znova tlačila môj bicykel vedľa seba, zatiaľ čo som sa rozprávala s Joshom. Snažili sme sa vyhýbať téme jeho dedka. Úspešne sa nám to darilo.
Okolo obeda navrhol, či by sme sa nešli niekam najesť. „No, ja neviem, nie som oblečená práve reprezentatívne. Nechcem ti robiť hanbu.“ „Vyzeráš v tom skvelo. Vlastne som chcel povedať, že je to úplne normálne. A nechcem ísť do nejakej drahej, zatvorenej reštaurácie.“ Pravdu povediac som už začínala byť aj hladná, tak som radšej súhlasila, než by ma prezradil môj vlastný žalúdok.
Prišli sme k odľahlej reštaurácii. Bolo tam viacero ľudí s bicyklami a psami. Musela som si pekne držať pri sebe môjho obra. Nechcela som aby si náhodou nejaká čivava ublížila, tým, že si vyšteká hlasivky a Berdi ju jediným dychom odfúkne. Sadli sme si bokom a ja som si objednala colu a vyprážaný syr, Josh si dal rezeň.
Kým sme čakali, rozhliadla som sa, kde sme. Nepoznala som to tu. Bolo to kúsok od malého zalesneného priestoru. Bolo tam detské ihrisko. Neďaleko tiekol potok. Bolo to tu pekné. Že som to ešte neobjavila, veď zvyknem chodiť tak ďaleko, pomyslela som si. „Cate! Máš tu jedlo.“
„Uh, vďaka, zamyslela som sa, prepáč.“ Pustila som sa do môjho obľúbeného jedla. Videla som, že aj Josh bol veľmi hladný. Na konci si poriadne zívol. „Už si unavený? Veď sme vonku len pár hodín.“ Uškrnula som sa. „No ja som nespal asi dva dni.“ Povedal smutne.
„Prepáč. Odprevadím ťa domov. Nech náhodou nezaspíš na ceste.“
„Ďakujem, dúfam, že som veľmi neprekážal.“
„Nie, vôbec nie! Aspoň som nebola sama.“
„Potom fajn. Ideme?“
„Hej, len dopijem.“ Naliala som do seba posledné kvapky coly a zdvihli sme sa.
Išli sme pomaly ešte tráviac sýty obed. Trvalo nám vyše dvoch hodín než sme sa vrátili. Z parku sme to mali už len kúsoček. „Vďaka za odprevadenie. Ideš ešte niekam?“ spýtal sa. „Mhm, áno neplánujem sa vrátiť skôr ako o siedmej. Dnes som šla na celodenný výlet.“ Neutekali sme obaja z domu? Nie. Prišli sme k tomu jeho. „Pekný zvyšok dňa, vďaka za spoločnosť a dávaj na seba pozor.“ Povedal na rozlúčku. „Jasné, aj ty na seba dávaj pozor, a dúfam, že sa čoskoro dáte dokopy.“ Povzbudzujúco som sa usmiala. Vyzeral, že sa znovu rozplače, blízkosť k domu, k rodičom, k smútku. Chápala som ho. Keď išiel otvoriť bránku, zdalo sa mi že na sekundu zaváhal, no mohla som sa mýliť. Zakýval mi z dverí a ja som mu odkývala späť. Potom som nasadla na bicykel a vydala sa ďalej.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kajs
11. 7.júla 2011 21:39
ďaleeeej
Napíš svoj komentár