V utorok ráno som sa zobudila o niečo skôr ako zvyčajne. Dala som sa do raňajkovania a pustila som si televíziu. Práve dávali môj obľúbený program zapozerala som sa doň až tak, že som stratila pojem o čase. Program mi pekne skončil a ja som sa pozrela na hodinky. Skoro som omdlela. Mala som pätnásť minút. Toľko mi len trvala cesta do školy a ja som bola v pyžame. Rýchlo som hodila nádoby do drezu, jednou rukou som si umývala zuby a druhou sa česala. Potom som sa prezliekla a schmatla tašku do školy. Našťastie som si ju včera zbalila. Vybehla som vonku a bežala na autobus. Mala som päť minút. S tým, že prídem včas som sa rozlúčila. Stála som na zastávke a čakala. Zrazu sa predo mnou zastavilo auto.Trochu som odstúpila a až potom som si uvedomila aké je to auto. Žltá audina. Vodičove okienko sa stiahlo a objavila sa v ňom Jackova hlava.
„Potrebuješ zviezť?“ Neváhala som. „Áno.“ Rýchlo som obišla auto a sadla si. „Prosím, ku škole?“
„Niekto tu mešká.“ Skonštatoval, keď pozrel na hodinky, to ale už bolo auto v pohybe. Išiel sme, povedzme, že rýchlo, aj keď sa mi to zdalo akoby sme leteli. Za jedna osem sme zastali pred školou. Nestrácala som však čas údivom. „Vďaka ti za šialenú jazdu Jack, máš to u mňa.“ Povedala som a už som trielila do školy. Nebola zamknutá. Stretla som školníka ako sa to práve chystá urobiť. Vybehla som hore schodmi. Nevidela som profesorov. Spomalila som pred našou triedou. Nevedela som či tam už je pán Carry alebo nie. Pomaly som otvorila dvere a uľavilo sa mi. V triede boli iba tváre mojich spolužiakov, ktorí si zrejme mysleli, že som vyučujúci. Neboli však ďaleko od pravdy. Ledva som prišla na miesto a už vošiel profesor Angličtiny.
„No určite. Nie som žiadne flákač, len som sa zadívala na dokumentárny program!“ obhajovala som sa. „Povaha flákača sa nezaprie.“ Podpichoval znova Ed. „Nikdy som nevymeškala, kvôli tomu, žeby som zaspala, alebo sa zadívala do telky. Ani dnes som nezmeškala.
„Hej, lebo ti niekto prišiel na pomoc. Keby neprišiel nestihla by si.“ „Keby, keby. Ale on prišiel. A stihla som. A hnal sa mestom. Všetko má svoj dôvod. Keby som spala o niečo dlhšie, nepozrela by som si ten program. A aj tak by som stihla do školy.“ Dôvodila som. „Možno máš pravdu, možno je to dopredu určené.“ zamyslel sa. „Nehovorím, že je všetko určené. My dokážeme meniť, ak chceš náš osud. Je to v našej moci ako naložíme so životom. Ak máme rozum a vôľu to zmeniť.“
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
nikiy
24. 9.sept. 2010 22:45
ale mne sa to páčilo celkom
Napíš svoj komentár