Bola som s kamarátkami na obedňajšej prestávka. „Prídeš v piatok na oslavu?“ opýtala sa ma jedna z nich. „Na koho?“ nezaujato som na ňu pozrela. „Na moju.“ Na tvári sa jej zračil úškrn. „Och, prepáč, prepáč, zabudla som, fakt sorry.“ Ospravedlňovala som sa. „To je v pohode. Poslednú dobu aj tak chodíš ako v oblakoch.“
„Ale figu.“ Odvetila som.
„Nie, ba, minule som ťa videla s nejakým chlapcom. Koľko má rokov? Tridsať?“ chcela som odvetiť, naozaj som chcela, chcela som povedať to číslo, ale uviazlo mi v krku. Nevedela som ho. Zarazilo ma to. Ostala som stáť s otvorenými ústami a hlasom v keli. Nechápavo na mňa pozerali. „Och, no tak, nehanbi sa za to.“ Zasmiali sa a zmenili tému. Ja som však rozmýšľala nad tou starou.
Prechádzali sme sa po meste. Bola som zavesená na jeho ramene. Na nohách som mala vysoké podpätky. Konečne som bola skoro rovnako vysoká ako on. Nemusela som zakláňať hlavu dozadu. Usmiala som sa naňho. Išli sme pomaly a stále o niečom drkotali. Zrazu sa pred nami objavil medveď. Obaja sme zastali. Podišli sme k nemu. „Samozrejme, že sa môžete vyfotiť.“ Odvetil ujo medveď na moju otázku. „Prepáčte, mohli by ste nás vyfotiť?“ opýtala som sa mladej ženy, ktorá okolo nás prechádzala. „Samozrejme.“ Usmiala sa. „Tuto.“ Ukázala som jej ako sa fotí s mojím fotoaparátom, ktorý som pre istotu vždy nosila so sebou. Postavili sme sa pred medveďa, urobili sýr a môj foťák cvak. „Ďakujeme ujo medveď.“ Povedala som so smiechom. „Nemáte za čo slečna.“ Zakýval nám a pobral sa ďalej. Obaja sme sa smiali. Fotku som Petrovi poslala. Keď som si ju doma otvorila musela som sa usmievať. Na pozadí krásnej modrej oblohy a starých budov sme stáli my. Ja v rifliach a dlhej fialovej tunike a kabátiku, on v čiernych nohaviciach a v košeli. Za nami stál veľký hnedý medveď. „Čo sa tak usmievaš?“ ozvala sa mi spoza chrbta mamka. „Toto mi nerob, vieš ako som sa zľakla?“ zasmiala som sa. Skoro som spadla zo stoličky ako som sa naľakala. „Dnes chodil po meste taký ten maskot, tak som sa vyfotila.“ Skúmala fotku, ale nemala okuliare, tak žmúrila. „Pekná. A kto je ten chlapec?“
„Ehm, to je kamarát.“ Pousmiala som sa celá červená. „Vyzerá staro.“ Karhavo na mňa pozrela. „Prihorí ti večera.“ Povedala som rýchlo. Naozaj niečo veľmi hučalo z kuchyne. Na okamih som v jej očiach zazrela niečo iné ako karhanie. No otočila sa a odišla. Len som pokrčila plecami.
Spomenula som si ako sme sa s mojím "kamarátom“ v ten deň stretli. Nestretali sme sa práve normálne. Bolo málo stretnutí, ktoré sme si naozaj dopredu naplánovali.
Ja som bola na kamarátkinej oslave a ešte s dvomi dievčatami sme vychádzali z reštaurácie. Pučili sme sa od smiechu. Trochu som sa klátila na podpätkoch, ale to mi neuberalo na smiechu. Zapotácala som sa. Dobre, už hodnú dobu som sa potácala, ale vedela som to ustáť. Teraz som však vedela, že stretnutiu so zemou sa nevyhnem. No, zachytil ma pár silných rúk a ja som tak ostala napoly visieť , napoly stáť. Stále som sa smiala, ale o niečo menej. Až po chvíli som sa pozrela na svojho záchrancu. „Ako to, že sa vždy zjavíš tam kde som ja? Si nejaký Superman?“
„Obyčajné ďakujem by stačilo.“ Povedal bez náznaku úsmevu. Nechápala som jeho odmeranému postoju. Pevne som sa postavila a on zo mňa spustil ruky. Držal ma jemne, že som skoro nepocítila, keď ich dal preč. Prestala som sa smiať. „Čo sa stalo?“ opýtala som sa hladiac mu do očí. Mal ich prižmúrené a v nich povrchný pohľad, prísny? Zvraštila som obočie. „Čo sa ti nepáči?“ Namiesto odpovede sa obzrel. Moje kamarátky tam už neboli. Obzrela som sa okolo seba. Už boli od nás aspoň na dvadsať metrov. Stále sa smiali, bolo to vidno na ich pohyboch, ale išli pomerne rovno. Otočila som sa a zistila, že opäť hľadí len na mňa. „Zbláznila si sa?“ vybuchol.
„Prosím?“Ostala som s otvorenými ústami.
„Vieš do akej šlamastiky si sa mohla dostať? Vy všetky?!“ bol nahnevaný, veľmi nahnevaný, slová z neho priam sršali,: „Nikto ti neuverí, že máš osemnásť!“ Pozerala som naňho a začínalo mi dochádzať. Potácanie, výbuchy smiechu pri východe z miesta, kde sa podáva aj alkohol... Musela som sa zasmiať. Tiež som videla takto jednu pani a myslela si, že vypla aspoň fľašku vína, ale ona len niekoho napodobňovala... „Tebe je to smiešne? Spamätaj sa...“
„Počkaj.“ Ozvala som sa s úsmevom. Chlácholivo som zdvihla ruky.
„Nie nepočkám, doveziem ťa domov, hneď! Koľko si toho mala?“
„Nič.“ Odvetila som úprimne pozerajúc mu do očí.
„No jasné!...“ zarazil sa. „Nepila si?“
„Alkohol nie, samozrejme kolu som si dala.“ Usmiala som sa.
„Nie si opitá?“
„Ani som len neprivoňala k alkoholu, ja nepijem.“ Odvetila som pokojne. Na tvári sa mu zračila úľava, napätý postoj povolil a on si vzdychol. „Prepáč, pod´ sem.“ Náhle ma pevne objal. „Prepáč, ale zľakol som sa.“ Povedal priškrtene.
„To je v pohode.“ Odvetila som jemne. Pustil ma. Tváril sa opäť milo ako som bola zvyknutá, ani náznak po hneve, len štipka ľútosti a smútku. „Čo sa stalo?“
„Boli sme na večierku. Všetci sme pili... kamarát sa potom vybral domov...a videl som len svetlá a“, preglgol, nedokončil.
„Prepáč.“
„V pohode.“ Usmial sa. Mala som rada jeho smiech. „Nemusíš ma niesť domov.“
„Poď si niekam sadnúť.“ Navrhol. „Ak samozrejme toho nemáš dosť, alebo...“
„Nie, rada pôjdem.“ Prerušila som ho.
„Prepáč, že som sa správal ako...“
„Ako rodič?“
„Dajme tomu. Nie, fakt, ako si sa potácala a...“ privrel oči a pokrútil hlavou. „Čo ste vôbec robili?“ pozrel sa na mňa.
„No, vieš smiali sa. Teda to nepochopíš, musel by si byť tam, jednoducho bola jedna komická situácia a potom sa to nejako nedalo zastaviť, a ja som v tomto expert, keď sa raz začnem smiať neprestanem.“
„Aha.“
Usmievala som sa dívajúc sa do počítač na medvediu fotku.
„Čo to bolo za chlapa?“ opýtala sa ma kamarátka po víkende.
„Kamarát.“
„Kamarát? No tak, spíš s ním?“
„Prepáč, ale ja sa nemusím najprv s každým vyspať.“
„Nehraj sa na sväticu.“
„Nehrám sa, len hovorím, že s ním nič nemám, sme dobrí priatelia, toť vše.“
„Och, ty a tvoje kresťanstvo.“
„Nie, ono to nič nemá spoločné s kresťanstvom. Je to moja vec či pretiahnem celé mesto ešte do osemnástky, alebo sa vyspím len s jedným, nie ako...“ zarazila som sa. Nechcela som viesť túto debatu, lebo by som vyklopila čo som cítila a jej som to vešať na nos nechcela, „a čo je vôbec teba do toho?“
„Hej, len utekaj, to je všetko čo vieš.“ Zasmiala sa. Včera som sa smiala s ňou. Myslím... Sadla som si do lavice a myslela na to čo som jej chcela povedať. Chcela som povedať, že je to mojou výchovou, mojimi rodičmi, kresťanstvom, že som nechcela mať sex s niekým pred svadbou. Je to tým, ale je to aj mnou. Neviem prečo ale jednoducho by som si nedokázala ľahnúť s niekým o postele, nie ak s ním nie som dosť dlho, nie ak si nie som istá, nie ak si nie som stopercentne istá, že to má byť s ním, že ho milujem. Jednoducho som bola staromódna, ale nevadilo mi to. Bola som taká a nechcem sa meniť. Mám sa zmeniť, lebo taký je trend? Mám sa zmeniť, lebo si niekto myslí, že aká som krava? Mám sa meniť, lebo sa to niekomu nepáči? Nie.
Keď som sa na druhý deň stretla s Petrom, bola som stále zamyslená, lietala som niekde mimo reality. Uvažovala som o láske, o partneroch, o vzťahu, o kamarátstve. Uvažovala som s kým, prečo, ako....
„Čo si dnes taká tichá?“
„Len som rozmýšľala...“
„Rozmýšľanie väčšinou vedie k otázkam a tie k ďalším otázkam,“ pousmial sa. „takže čo sa chceš opýtať?“
„Koľko máš rokov?“
„Len to? 27.“
„Aha.“
„Ešte nejaké otázky?“ stále sa jemne usmieval.
„V podstate nie, len... som, heh, uvažovala, rozmýšľala, o....“
„O čom?“
„O nás.“
„A na čo si prišla?“ nadvihol obočie. Zaujala ho téma.
„V podstate na nič, len to, že sa nechcem do ničoho hnať, nič robiť nasilu, jednoducho nech to plynie samo a čo z toho bude, to bude.“ Očervenela som.
„Nevidím na tom, nič zlé, takže s tebou súhlasím.“ Usmial sa. Oči mal plné nehy a ja som sa rozplynula. Nechať tomu voľný priebeh... Aký je voľný priebeh? „Aký si mal deň?“ opýtala som sa a zmenila tému. Nemala som chuť rozmýšľať. Ako povedal, rozmýšľanie vedie k otázka, otázky k ďalším a nakoniec je z toho nekonečný kolotoč. „Celkom fajn.“ Odvetil. Nepovedal mi, že ma má rád, nepovedal, že ma miluje, nepovedal, že ma považuje len za kamarátku, nepovedal, že so mnou chce mať len sex, nepovedal, že... Nič nepovedal a tak isto ani ja.
Prišla som domov celá uchodená. Prešli sme celé mesto, šli sme do parku, išla som peši domov. Necítila som si nohy. Rozvalila som sa na sedačku. Pribehol ku mne môj pes a začal ma oblizovať. Hneď som mala kopu energie. Energicky som ho dotlačila a bránila ja jeho oslintanému jazyku. Potom som sa šla učiť. Keď som už nevidela na oči, vypla som notebook a ľahla si do postele. Snívalo sa mi o písomke z geografie.
V škole som napísala písomku z geografie lepšie než v sne. Nezakoktala som sa a z profesorky sa nevykľula príšera s rohami.
Zvyšok dopoludnia zbehol relatívne rýchlo a aj popoludnie. Keď som prišla domov, naobedovala som sa, teda, dala si neskorý obed alebo skorú večeru a išla sa učiť. O pol deviatej som už ležala ako zabitá v posteli a odfukovala. Predtým než som zaspala som ešte myslela na to, že ho pár dní neuvidím. Nejako výrazne mi to nevadilo.
Chodila som do školy, učila sa, spala, jedla. Nebolo toho veľa, ale viac som nezvládala. Slovenčina sa stala hlavným predmetom a mne sa to ani trochu nepáčilo. Samozrejme, že aj ostatné predmety ostali rovnako ťažké, takže som mala pocit, že sa roztrhnem, rozmýšľala som či mám na výšku. Mala som, ak nebudem lenivá.
Po štyroch dňoch, keď som nenapísala do denníka ani slovo, nebola som poriadne vonku, som si povedala, že učenie neučenie, nevládzem a potrebujem oddych. Samozrejme prišiel víkend.
„Konečne zaslúžené voľno.“ Povedala som si v sobotu ráno a veselo som vybehla z postele. Bola som nadšená. Nevedela som, že tento víkend bude pre mňa osudným.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár