ked sme sa vecer s kamoskami vracali domov, stalo sa mi nieco zvlastne. na hlavnej nas zastavili taqi mali bezdaci a pytali sa nas, kolko je hodin. nie som vcerajsia a (prekvapivo) doslo mi, ze nas chcu okradnut ale ja vzdy nosim na rukach hodinky, tak som sa sla pozriet, kolko je hodin aby dali pokoj. a zrazu mi jeden z nich ublizil... tasko sa mi to konkretnejsie rozobera a ani tu nejdem pisat ze ako, ale ublizil mi... vsetko sa stalo velmi rychlo... este som za nimi zakricala ze idioti (ajm sory za vyraz, ale co by ste spravili vy?) a uz sme sli dalej... nechapem ale kamosky tomu neprikladali velky vyznam ale ja som nad tym dlho rozmyslala.

zrazu som si uvedomila, ze sa na nich vobec nehnevam... nemala som v sebe ani kusok nenavisti ale... skoro som sa rozplakala, no nevysla mi z oka ani jedna slza. bola som smutna z toho, ze takyto ludia... pardon decka existuju a vedu taky strasny zivot. sak to su normalne ze dorastaci - skoro. ale to nie je ich vina, pretoze im nema kto ukazat ako spravne zit a nikto im neda pomocnu ruku aby ich vytiahol z bahna. dlho som nad tym rozmyslalaa dosla som k zaveru, ze by bolo very fajn sa takemu niecomu niekedy vo futur venovat. kto vie...

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
natycat  20. 1. 2008 19:59
no to je naozaj nepríjemný zážitok
Napíš svoj komentár