"Pekný deň, zlato, dávaj si pozor," počula som ju letmo popri zvuku zatvárajúcich sa dverí. Aj tebe, pomyslela som si. Ale musela som sa ponáhľať, lebo meškám ako to mám vo zvyku. Školu mám ulicu od domu a chodím posledná...no a takto premýšľam každé ráno. Aj tak budem meškať celý rok rovnako. A zrazu bum.
"Prepáč, nechcela som," ospravedlňovala som sa chlapcovi čo do mňa práve vrazil. Teda skôr ja do neho. Ale on len neprítomne zakýval hlavou a odišiel. Bože. Kde sú všetky tie lovestory z filmov a kníh. Darmo, človek musí čeliť realite a tá je teraz vážne príšerná - škola. Cestou do triedy som sa asi päť krát pozdravila spolužiakom, kým som prišla na miesto. No a čo nevidím. Ten neprítomný chalan. Azda nový spolužiak. Jasné, že sa potvrdilo čo som si myslela. Aké klišé...vrazím práve do nového spolužiaka. Celá ja. No ako som si to pomyslela pozrel sa na mňa. Bol fakt pekný...a usmial sa? Tak inak, tak pobavene. Ako by vedel na čo myslím. Musela som sa zasmiať sama nad sebou. Veď to nie je možné.
" Ďakujeme Simon, môžeš sa posadiť" povedala učiteľka. Takže Simon. Sedel tak o lavicu ďalej za mnou. Cestou k miestu sa pri mne nakrátko zastavil a pošepkal, "nič nie je nemožné". Okamžite som sa na neho pozrela. No ako keby sa nebolo nič stalo. Ten chalan je divný. A niakým spôsobom to súvisí so mnou. Mám taký pocit že po škole sa porozprávame.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár