Toto všetko zo seba vychrlila jedným dychom a ja, keďže som už nemohla dlhšie zadržať úsmev som nadšene súhlasila, že by sme si ju zobrali. Ale moment. Žeby SOM si ju zobrala. Bol tu totiž taký malý problém - moji rodičia. Niežeby nemali radi zvieratá - to nie, veď dôkazom sú moje mačičky. Ale pes? To je totiž rozhodnutie na pár rokov. Na viac ako len pár rokov.
Tak som s malou dušičkou zavolala rodičom. Najprv som začala spacovávať mamku. Kedysi sme mali psíkov (ale to bolo fakt že veľmi dávno, a zbožňujem, keď mi hovorí: "O Ajdu si sa nestarala!" alebo " Tommyho si sa bála!" Lenže, mala som vtedy asi 4-5rokov a Tommy bol vlčiak skoro väčší ako ja, a 5-ročné decko sa o psa asi veľmi starať nebude...).
Na moje počudovanie keď sokm skončila a na druhom konci linky bolo už podozrivo dlho ticho, som sa s búšiacim srdcom opýtala: "Čo si o tom myslíš?" a na moje ešte väčšie prekvapenie mi odpovedala, že ona by ho chcela!!! To som len neveriacky vzdychla a hneď potom sa v telefóne ozval ocko. To bol už tvrdší oriešok, lebo po skúsenosti s babkinou "veľmi milou, zlatou a pokojnou" čivavou Arikom (pozdravujem psa nechce. Keďže babka k nám chodí na zimu aj s Arikom, (problém číslo 3), na pretras prišla téma : 2 psy v jednom dome. Tu sa Adka obetavo ponúkla, že ona si Kyru v núdzovej situácii vezme, na čo ocko povedal že "on nie je proti." Tak som skríkla do telefónu, až sa ocko zľakol a potom položil. Na to som s úsmevom od ucha k uchu pribehla Aďke povedať, že s najväčšou pravdepodobnosťou si ju vezmeme, a od vtedy sme nehovorili o ničom inom
Aďka ma pozvala do klubu samojedov, darovala 2 vodítka a obojok, ponúkla sa, že mi pomôže vybrať krmivo (čo aj urobila, ďakujem a ja sa už neviem dočkať. Mimochodom, ten čarovný dátum je 6.8.2008, kedy spoločne pocestujeme po naše šteniatka - ja Kyru a Aďka Nellinku. Takže...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Tiež mám rád zvieratká
Hm.. Aké veľké sú Lipany? Lebo stamaď poznám pár ľudí a ešte to stále neviem