Nebolo to tak dávno, čo som sa s Ním šla prejsť. Vonku bolo krásne a my sme sa rozprávali o všetkom a ničom ako vždy. Už ani neviem, aká bola práve téma, na konci ktorej som skonštatovala: "Ja som taká, budeš si musieť zvyknúť." Jeho rýchla a rázna odpoveď "Nie" ma trochu vyviedla z miery. Nevedela som, čo tým myslí. Pokračoval: "Ja si na teba nechcem zvyknúť, lebo potom by som ťa bral ako samozrejmosť a ty nie si samozrejmosť." Toto ma odrovnalo ešte viac. V pozitívnom slova zmysle.

O pár dní na to som sa v škole rozprávala so spolužiačkou o jej vzťahu. Jej priateľ totiž býva v meste asi 30 kilometrov od toho nášho a do školy chodí v Rakúsku. Stretnú sa raz za dva týždne, ak vydá, tak aj raz za týždeň. Nie je na to zvyknutá, ale sama mi povedala, že tento vzťah a tieto stretnutia si o to viac váži. Keď sa potom pýtala, ako často som ja s Ním, bola veľmi udivená, že nie sme spolu každý deň. "Preboha, veď ste z jedného mesta, ako je to možné? Ja keby som mohla byť s Jakubom každý deň, tak som." Holt, niekedy sa to nedá. Keby bolo keby, nasťahujem si Ho domov. Ale viem, že by to nebolo dobré. Takto to síce nie je vždy ideálne, ale o to viac sa teším z každej spoločnej sekundy. Z každého jedného úsmevu, z každého jedného dotyku.

Pre niekoho je vzácna starodávna čínska váza. Pre mňa sú vzácni ľudia a čas, ktorý s nimi strávim. Pretože vzácnosť každej jednej prežitej sekundy je nevyčísliteľná. Pretože každá sekunda je len raz, už sa nikdy nezopakuje. Preto ju treba prežiť naplno, s radosťou a s milovanými.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár