Ako som mala/nemala Vianoce

Normálne ako si teraz s odstupom pár dní na to spomínam, sa mi nechce veriť, že sa to naozaj mohlo stať.
Vianoce. Sviatky lásky a pokoja, sviatky rodiny . Pre niekoho. U nás to žiaľ vždy bolo o hre ,, ukáž kto má viac peňazí a kúpi krajšie darčeky,,. Rodičia sa vždy pretekali. Samozrejme čím drahšie a väčšie , tým lepšie, Preto mi izbu vždy po Vianociach zaplňovalo pár šeredných hračiek , s ktorými som sa nikdy nehrala a ktoré s odstupom času našli miesto aj tak len na povale. Ako som však písala. Nevadí. Hlavne, že boli drahé. Paradoxne však u nás Vianoce boli celkom normálne. Večera, kapor, šalát, kapustnica, prskavky, stromček, darčeky,polnočná, všetko bolo. Okrem tej lásky. Tá vždy prišla na prvý sviatok vianočný, keď sme vždy chodili k babke na obed. Chvíle prežité tam a ešte k tomu na Vianoce boli najkrajšie. Od toho dňa až do nového roku som bola celý čas u babky. Rodiča boli zamestnaní návštevami, večierkami kam deti nesmeli a ktovie čím všetkým. Vianoce však vždy boli pre mňa niečo posvätné. Až do tohto roku.
Zobudila som sa do celkom sympatického rána. Nikto nebol doma, čo bolo iba na Vianoce nezvyčajné, pretože po iné dni to bolo železným pravidlom. Nepozastavovala som sa nad tým. Nebudem si kaziť vianočné ráno. Urobila som si silnú čiernu kávu, natrela chlieb maslom a medom a pustila si koledy. Bolo mi dobre. Vyvalila som svoje kostnaté 20 ročné telo na gauč a zaprisahala som sa, že od telky ma dnes nikto nedostane. Zazvonil však telefón. Mama. Oznamuje mi, že otec večer nepríde. Ich manželstvo je definitívne naspadnutie. Už od septembra sa to vyostrovalo a posledný mesiac je to zlé. Nemrzelo ma to. Vedela som totiž, že ich už naozaj nič nespája. Dokonca ani ja. Bolo by naivné myslieť si , že sa ľúbia, keď mal otec každý týždeň inú milenku, ktoré mu však mama tolerovala. Až doteraz. Takže otec nepríde. Nebolo to nič prekvapivé. Skôr ma však zaujímalo , kde je ona a kedy bude kapustnica. Som totiž hrozný kapustnicoholik. Vraj mala neodkladné záležitosti. Do večere nepríde. Bude sa však ponáhľať. No ak chcem kapustnicu alebo vôbec nejakú večeru, budem sa musieť spoľahnúť sama na seba. Výborne. Mladá žena, ktorá vedela uvariť naozaj len tie najzákladnejšie jedlá má variť kapustnicu. Nevadí. Rozdýchala som to. Skočila som na internet. Vďaka ženám, čo vymysleli stránku s receptami ( nebudem konkrétne publikovať , ktorú . Nájsť recept na kapustnicu bola teda brnkačka. Samozrejme 24. december a u nás nebol jediný sušený hríb, jediné vrecko kapusty, nič. Spísala som si teda zoznam a utekala do obchodu. Bolo by v poriadku, že som polhodinu odškrabavala mráz z okien, aj že som stála v zápche, ale to, že som sa takmer nezmestila do istého obchodného domu , že som 5 minút čakala vôbec na to, aby som mala košík, tak to už v pohode nebolo. Cítila som sa ako šelma. Striehla som pred supermarketom prešľapovala z nohy na nohu a sledovala som ľudí, ktorí nakladali tvoar do svojich áut. Hypnotizovala som ich ruky mojim pohľadom, aby tovar rýchlejšie balili do auta. Bolo pre mňa osobným víťazstvom, keď som po niekoľkých minútách zvierala rúčku košíka pevne v rukách. Až si myslíte, že 24.decembra ráno nájdete niečo, čo sa aspoň hrá na sušené dubáky, ste na omyle. O kvasenej kapuste nehovoriac. Prešla som všetko dvakrát. V dobrej viere v supermarket som vzala do košíka roztrhnuté vrecko kvasenej kapusty ( hanbím sa, keď si spomeniem ako som to tam pred všetkými ňuchala či nie je pokazená) a pustila sa do odbornejšieho hľadania húb. Myslím, že keby v ten deň idem do lesa, našla by som ich tam viac. Nakoniec som si však úspešne gratulovala. Existujú totiž jednotlivci, ktorí majú záľubu v tom, nechávať potraviny presne tam, kde nepatria, pretože si myslia, že je to vtipné. Takto môžete nájsť salámu medzi zeleninou, hračky medzi mliečnymi výrobkami či dokonca sušené huby medzi VLASOVOU KOZMETIKOU. Huby by boli. Ak si však myslíte , že 24. decembra nebude problém nájsť v obchode nealko ako Sprite, Fanta,Vinea - ďalší omyl. Nebolo tam nič. Hlavne, že majú na sklade 200 kilo banánov, ktoré už dnes ako som sa dozvedela, vypredávajú po pár centov. Alebo radler ? Nenašli by ste jediný kus. Samozrejme hlavne, že majú Pandúra, Gazdu či iné pivá, ktoré sú ekviavlentné vode, ktorou vymývajú pivné trubky. Nahádzala som do košíka ešte pár drobností a spokojná sama so sebou som sa postavila do radu, v ktorom mohlo stáť tak 10 ďaľších rodín. Zaprisahala som sa, že až sú takéto rady aj pred ,,nebeskou bránou,, radšej pôjdem do pekla. Nahnevaná, spotená a červená v tvári som sa dostala na rad. Predavačka na mňa gánila , rýpala do mňa, nech vykladám rýchlejšie , že ona by už tiež rada sviatkovala, že je tu už od šiestej. Chápem , chcela byť najradšej doma, ale to neznamená, že musí byť neprijemná na ľudí, ktorí polhodinu čakali len a len na to, aby sa ona na nich škľabila a gánila. Tak som jej povedala , že keby sa viac učí nesmusela by sedieť v pokladni, ale mohla byť doktorka a už tri mesiace mohla štrajkovať. Poslednýkrát na mňa zagánila, podala som jej kartu, zaplatila a odišla preč z toho ,, potravinového pekla,,. Na parkovisku bolo asi osem miliónov áut. Hoci som celkom skúsená šoférka dostať sa odtiaľ mi dalo zabrať. Najmä, keď vás z každej strany obkľučujú autá , ktoré sa chcú rýchlo natisnúť na vaše miesto a zaistiť si tak úspešne flek pred obchodom. Domov som prišla po obede. Mama doma ešte nebola. Prišiel však otec, odložil darčeky pod stromček a takmer bez slova odišiel. Keby mu nepoviem ahoj prvá, sám by sa na to ani nezmohol. Nechcela som sa však zamestnávať hlúpymi myšlienkami , snažila som sa psychicky priprvovať na to, čo ma čaká. Moja prvá vianočná kapustnica. Dovolím sí, pochváliť sa. Išlo mi to naozaj dobre. Postupovala som ešte aj podľa obrázkového postupu, takže sa naozaj nedalo nič pokaziť. Nabrala som trochu do obedára a naprieč ,,skvelému,, počasiu, som sa ponáhľala s ochutnávkou k babke. Odkedy dedko zomrel sviatkovávala s nami, no tento rok sa rozhodla, že bude sviatkovať doma so susedou , ktorá je tiež vdova a nechce ju nechať samú (dobré srdce mám po babke . Kapustnicu vychválila a ja spokojná a nabalená domácimi oblátkami, trubičkami a medom som sa ponáhľala domov. Čakala ma totiž príprava zemiakového šalátu a ryby. Toto ,,mlsaníčko,, som však nerobila prvýkrát, preto mi to problém nerobilo. Uvarila som ešte punč a s oblátkami a medom som si sadla pred telku. Čas letel rýchlejšie ako drozd z rozprávky Kráľ drozdia brada či ,,Santove,, sane nad Madagaskarom a zrazu bolo pol piatej. Mami nikde. Spozornela som. O piatej večeriavame. Prečo tu ešte nie je? ... Skúšala som jej volať - neúspešne. Tak som si teda sadla k štedrovečernému stolu sama. Rozkrojila som si jabĺčko, do kútov hodila orechy , zjedla oblátku s medom a cesnakom , zavinšovala sama sebe krásne sviatky, natlačila sa kapustnicou , rybou a šalátom , zjedla dva banány, štyri koláčiky , rozbalila svoje darčeky, ľahla na gauč a zaspala... O pol 9tej som sa zobudila na SMSku. ,,Musela som ísť ku kolegyni na večierok, najedz sa sama, mama. “
Naivne sa pýtam. Do kedy ešte?....

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu