Kaciita: Volám sa Katka...

Volám sa Katka. Viac asi nepoviem. Pretože vieme, že net je plný úchylákov a hlupákov, ktorí by vo svoj prospech dokázali zúžitkovať každé vaše slovo . Bývam v jednom mestečku. Mestečko je však veľmi pekné slovo na túto dieru. Nikdy sa mi tu nepáčilo. Nie je tu zle. To nemôžem povedať. Verím, že sa nájdu ľudia, pre ktorých by toto miesto znamenalo všetko na svete, domov, pokoj, pohodlie, priateľov... no mne nedávalo a nedáva ani jedno z toho. O meste sa tiež dozviete viac. Vtedy, keď mi napíšete a ja sa práve budem veľmi nudiť, Pokiaľ mi nebudete ponúkať antialergické vankúše alebo krájače na chlieb, nudiť by som sa teoreticky mohla. Asi by som mala o sebe napísať niečo viac, Rozmýšľam čím začať, Moja mama by začala niečím ako ... ,, si vzorné dievča, zo vzornej rodiny,,. Naoko vzornej ako to už býva . Mám 20 rokov. Výzor nie je podstatný. Aj čokoládové vajce je od vonku v krásnej pozlátke no vo vnútri je duté, Snažím sa byť teda plnená, Likérom, Vajcovým. Keďže nutelou či nugetou ešte žiadne vajce nevyplnili.( Pokiaľ áno, sem s ním, tam až moje informácie či maškrtné prsty nesiahajú). Takže výzor veľmi neriešim. Musím sa však pochváliť, lebo babka ma volá obrázok, ( Babky vedia byť hrozne zlaté a pečú najlepšie koláče . Teším sa, že Gormiti sú len na nálepkách. Až by boli na obrázkoch či kartičkách, vedela by som, prečo ma tak starká volá. ( Snažím sa byť nasilu vtipná - to ja viem . Čo sa týka talentu. Hmm. Jediné, čo som kedy vedela bol volejbal. Nikdy som však nehrala profesionálne. Väčšinou to bolo len v rámci dovoleniek, ktoré mi zaplatili snobi ( rozumej rodičia) . Mnohí si teraz pomyslíte , aká nevďačná. Keby ich však poznáte, vedeli by ste, o čom je reč. Najradšej by ste sa hneď otočili na päte a utekali čo najďalej. Škoda však , že mne sa to nepodarí. V najbližšej dobe určite nie. Je mi celkom na nič , že som na 18ku dostala byt, že mám auto , vždy plný účet , osamostatniť sa, ako hovoria, je pred skončením štúdia nemiestne a neprípustné. Teraz ste si pre zmenu určite povedali, ooo snobka , má všetko. Nepopieram. Bolo by hlúpe a nevďačné povedať, že mi niekedy niečo v živote chýbalo. Čo sa týka materíálnych vecí mala som vždy všetko. Najkrajšie bábiky, barbie domčeky, záhradný domček u babky na dvore, všetko, čo bolo k dostaniu na Slovensku, som mala. A ak aj niečo dostať nebolo, otec po to vycestoval do zahraničia alebo mi to priniesol zo služobiek. Boli však veci , na ktoré som mohla zabudnúť. Napríklad také láskavé slovo, objatie či pochvala. Nič z toho som nemala, hoci som mala všetko. Paradox, skoro ako od Rózi Pilčerovej. Detstvo som vďaka kariére svojich rodičov prežila u babky na dedine. Nedostatok lásky mi nahrádzala spolu s dedkom ako najviac mohla. Ešte si živo pamätám na skákanie gumy na ulici, či skákanie škôlky. Na šmýkanie dolu zo stohov slamy na vreci, na vôňu žatvy či čerstvého sena , ktorým dedko kŕmieval kone. Po príchode zo škôlky som prežívala najväčšie víťazstvá spolu s dievčatom od susedov - Evičkou. Boli sme nerozlučné. Večne rozbité kolená, modriny a škrabance, spálené dlane od štrku na ceste, keď sme sa hrali na hadov. Fúzy od mlieka a štrbavé zuby od makových buchiet. Najväčšia radosť priznám sa bola, keď sme s dedkom kŕmievali kozy či prasiatka alebo sme išli do hory na drevo. Rodičia si ma brávali len na víkend. Už od štvrtku som plakala , že nechcem. Nikdy sa mi ,,doma,, nepáčilo. Nikdy to totiž doma nebolo. Cez týždeň na mňa nemali čas. Mama robila od rána do večera a otec bol takmer vždy na služobkách. Ak sa tak dalo nazvať to, že za celý ten čas, popreťahoval polku Kanady. Niekedy mám pocit, že sa moji rodičia nikdy neľúbili. Nad tým či ľúbili mňa som sa radšej nikdy nezamýšľala, ale odpoveď myslím, že z mojich riadkov vyplýva. Cez víkendy sa mi všemožne snažili vynahradiť to ,,čo sme zameškali,,. Brávali ma teda na hlúpe večere, od mala obliekali do krásnych šiat, kupovali darčeky, platili hodiny klavíra . Nie, nie v normálnom centre voľného času či v umeleckej škole ako bolo vtedy normálne. Ku mne chodili učitelia domov. Veď predsa ich dcérenka nohy nikdy nemala , sama prejsť 20 metrov na krúžok? Určite. Toto bol môj víkendový kolobeh. Raňajky, rozprávka, klavír,obed, klavír , večera spánok. Nevedela som sa dočkať kedy skončí víkend, aby som sa zas mohla vrátiť domov . K babke, dedkovi, Evičke. ,,Domov,, však pre mňa skončil vtedy keď sa môjmu dedkovi zhoršil zdravotný stav. Dostal porážku, ochrnul na pol tela a nerozprával. Týmto bolo rozhodnuté. Stará mama sa už viac nedokázala postarať o dorastajúcu školáčku a o chorého manžela. Musela som odísť. Domov. Zavretá medzi štyrmi stenami som s Klárou bývala cez týždeň sama. Klára bola moja opatrovateľka. Mama chodila domov len večer, niekedy vôbec neprišla alebo prišla opitá. A otec ? Otec už domov nechodil. Prečo ? Vtedy som to netušila no dnes viem, že dôvodom bola o 20 rokov mladšia kolegyňa. Navonok však samozrejme vyzerali vždy ako reprezentatívna rodinka. Krásni, mladí, zaľúbení s vydarenou dcérou. Pomaly prišla puberta. Čudujem sa ako to Klára so mnou zvládala.Voľakedy som pre to hrozne plakala , no dnes sa už pri tom len zasmejem. Totiž pri spomienke, že ma vlastná mama mala na háku a vychovávala ma babka a neskôr úplne cudzia žena, ktorá mi však časom nahradila matku. Vráťme sa ale k puberte. Prvýkrát som začala odolávať tlaku svojich navonok dokonalých rodičov. Utekala som z domu, opíjala sa, flákala sa s chlapcami. Nebudem klamať ani vám zaliepať oči. Bolo to tak. Bola som zlá, robila som zlé. A tak nesmierne ma to tešilo. Zhoršil sa mi prospech, neučila som sa a tak veľmi ma to tešilo. Mňa vlastne naozaj tešilo, že sa rodičia za mňa hanbia, pretože aspoň vtedy som cítila, že im na mne záleží. Vedela som však, že len preto, že im robím hanbu. Čo však oni po celé tie roky spôsobovali mne, na to sa akosi zabúdalo. Keď som mala 17 rokov prišla rana. Môj zbožňovaný starý otec umrel a s ním umrelo aj moje zlé ja. Začala som sa za seba hanbiť, prehodnocovala som svoj už aj tak dosť pokazený život. Menila som sa. Celkom som kašlala na rodičov, vlastne na mamu a začala som odznovu. Zlepšila sa v škole, pomáhala babke na dedine, kedže sama tiež už nevládala, dokonca som sa naučila štrikovať či variť. Prišiel deň mojej plnoletosti. Dostala som kopu darčekov. Také, za ktoré by možno iní dali dušu, také sa mne hnusili. Chcela som len jediné. Odísť bývať niekam preč od mojej falošnej naoko skvelej rodiny alebo opäť odísť bývať k babke. Rodičia mi však ani jedno nedovolili. Nebolo by to vraj pre dobré meno našej rodiny vhodné. Dobré meno ? Ktoré ? Ešte aj teraz škrípem zubami pri pomyslení na tento ich slávny monológ , ktorí ma ubezpečil v tom, že moji rodičia vždy boli a vždy aj zostanú presne takí ako som ich pocelý ten čas vnímala. Nadutí, nevšímaví, chladní no pre okolie DOKONALÍ. Prišla maturita, prijímačky na vysokú a moje prvé zlyhanie od dedkovej smrti. Nevzali ma na vysokú. Rodičia ma dlho prehovárali. ,,Vieme ti to vybaviť máme známosti, Jano pozná dekanku, zoberú ťa na odvolanie....,, Nedovolila som. Nechcela som ďalších 5 rokov žiť v niečom , čo som si nezaslúžila. Preto som teraz doma. Doslova doma. Myslíte, že by mi dovolili pracovať ? Jasné, že nie. Taká hanba ? Dcéra dokonalých rodičov, aby robila v nejakom fastfoode? Radšej by ma nasadili na loď a poslali do Grónska ako prežiť takú potupu.
Tak si tu teraz sedím. Rozmýšľam nad tým čo ďalej, rozmýšľam nad Klárou, ako sa asi za tie roky zmenila a či robí stále rovnako skvelé špagety. Asi jej zavolám. No ešte predtým pôjdem pozrieť starkú. A vymeniť kvety. Na hrob svojho starého otca.

Blog

20 0 0 0 0

Komentuj

Volám sa Katka...

13 komentov k blogu

Horúce!