Hľadím na tmavú oblohu posypanú drobnými svetielkami, ktoré obkolesujú striebornú guľu. Vietor čechrá bohaté koruny stromov a zhadzuje na zem zožltnuté lístky. Pod sebou cítim studený asfalt a drobné kamienky, ktoré sa mi zatláčajú pod kožu. Pokúšam sa pohnúť, no márne. Do hlavy sa mi zabodáva milión špicatých žihadiel a zahmlieva sa mi pred očami. Vládne tu neskutočné ticho, a tak môžem počuť nepatrný tlkot svojho srdca. Dokonca vnímam ako kvapky dažďa padajúce odniekiaľ zhora vydávajú pri dopade na zem tlmený zvuk. Cítim ako sa podo mnou rozlieva čoraz väčšia kaluž krvi. Modlím sa aby ma niekto uvidel, aby mi niekto pomohol. Nechcem aby to všetko tak ľahko skončilo, aby bol toto môj posledný okamih. Jediné čo si pamätám je, že som kúpil krásnu kyticu pre svoju lásku, ktorá sa mala dnes vrátiť z nemocnice aj s naším synom. A potom už len prudký náraz auta a sklo, ktoré m dorezalo celý chrbát a rozbilo hlavu. Matne si spomínam na mužskú postavu, ktorá sa nado mnou skláňala. Na zápach alkoholu, ktorý sa vytratil, keď muž zatresol dvere na aute a rýchlo ušiel. Túžim po tom držať svoje dieťa ešte niekedy v náručí, vidieť ho vyrastať, smiať sa aj plakať. Snívam o tom ako sa vrátim domov a pobozkám svoju milovanú. No zároveň mám zlé tušenie, že sa to nikdy nestane. Je mi strašná zima, po čele mi steká studený pot a ja už nič necítim. Necítim ani bolesť. Tak ako sa pomaly vytráca bolesť, zhasína aj môj život. Neznáma sila ma núti sklopiť viečka a naposledy vydýchnuť.

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
rebell  11. 1. 2009 22:50
Smutne ale pekne
Napíš svoj komentár